„Inteligencia bez ambícií, je vták bez krídel.“

Salvador Dalí

 

 

Čo majú spoločné sýkorky a ľudia? O čom vypovedá rozmanitosť ich spevu? A dokáže byť práve hudba pre orientovanie sa ľudí vo vzťahoch tou správnou odpoveďou, keď sa emócie zdajú byť príliš intenzívne, príliš spletité, či príliš neprehľadné? Hudba v tomto príbehu, je ako každodenná inšpirácia a pozvánka k láskavosti života. Ako spôsob, či iný možný scenár, zohľadňujúci nepredvídanosť a prekvapenia v každodennosti. Holandská spisovateľka Eva Meijerová v knihe Ptačí domek ukazuje, aké podstatné je spojenie s tým, kto sme. Aké zásadné je opustiť očakávania iných, ktoré bránia rozletu. Stephen Chbosky v románe Charlieho malé tajomstvá, píše: „Niekedy ľudia používajú premýšľanie na to, aby sa nezúčastňovali života.“ Vtáky symbolizujú dušu, slobodu, prepojenie medzi nebom a zemou. Eva Meijerová je jednou z tých autoriek, vďaka ktorým si položíte počas čítania príbehu viacero otázok. Jednou z mojich bola aj:

Je dôležitejšia myseľ alebo absolútna otvorenosť k pocitom?

Iba „niekam patriť“. Porozumieť vnútornému vedeniu natoľko, že rozhodnutie vykročiť do nového života sa v danom okamihu stáva jediným správnym a možným krokom. Bola Lennie Howardová rojkom – človekom so spevavou farebnou mysľou? Možno… Ale z môjho pohľadu celkom určite aj vnímavou pozorovateľkou, ktorej neunikali drobné nuansy každodennosti, hrajúce na strunky osobnej bdelosti vnútorného cítenia.

Kedy viete, že žijete vzťahy, ktoré sú skutočné a zásadné?

Rúmí v tejto spojitosti napísal: „Zviaž dva vtáky dokopy. Lietať nebudú, hoci majú štyri krídla.“ Čo ak by som vám teraz ponúkla myšlienku, že akýkoľvek vzťah sa do vás vpíše iba po tú hranicu, po ktorú si dovolíte spoznať sami seba so všetkým, čím ste?

Bez škatuľkovania.

Bez validácie.

S úprimnosťou voči sebe.

„Vtáci rozmýšľajú svojimi činmi. Ale možno to robíme všetci.“

Pre medziľudské vzťahy, a aj život vtákov je príznačná dôležitosť priestoru pre osobnú slobodu, kde je vždy možné roztiahnuť krídla. Ticho, v ktorom vieme stretnúť iba vlastné ja a čo považujeme za pravdu a „to“ správne. Stretnutie v zrelosti je o odvahe a dôvere zároveň. Odvahe – byť možno istý čas stratený a dôvere – opäť sa otvoriť svetu.

 

„Okolo nás spolu ľudia hovoria, a pritom cez rameno svojho partnera v rozhovore vyzerajú niekoho lepšieho ku kláboseniu – hovoria o susedoch, pletkách, o tom, čo prekračuje medze, nikdy o tom, čo tieto medze spochybňuje.“

Lennie prostredníctvom svojich huslí premieňala myšlienky na hudbu. A hoci jej pôvodným snom bolo štúdium na konzervatóriu a hra v orchestri, kedysi svoje myšlienky vkladala do poviedok o vtákoch na záhrade.

„Niekedy sa bojím slov, pretože zachytávajú veci, ktoré je lepšie nezachytávať – je omnoho ľahšie vyjadriť to, čo si myslím husľami.“

Napriek písaniu však jej hlavným a bezpečným miestom bola hudba. Dej knihy ma pozvoľným tempom doviedol k jednej veľmi konkrétnej úvahe. Ak sa človek túži naučiť hrať na hudobný nástroj akým sú husle, nie je to iba o pravidelnom cvičení a správnej technike, ale aj o vyhýbaní sa zlozvykom a vedení učiteľom hudby. Čosi podobné sa vyskytuje aj v rovine vzťahov, kde spoločným menovateľom je trpezlivosť a postupné budovanie základov. Vzťahy, rovnako ako hra na husliach, sú tvorené drobnými krokmi, tvoriacimi súzvuk.

„Hranie mi nevadí, nikdy, zato ľudia áno.“

Postavu Lennie Howardovej som vnímala ako veľmi introspektívnu, zdržanlivú, chrániacu si svoj osobný priestor. Keď je vo vás bohatý vnútorný svet, je náročné uchopiť ho slovami tak, aby dokonale vystihli emócie, ktoré sú vo vás prítomné. V jej postave sa tiež odrážala sila, odhodlanie a túžba, stáť pevne za tým, čo považovala za správne.

„Hranie je ako lietanie: výška, rýchlosť, ľahkosť, dôvera v myšlienku, že kúzlo je trvanlivé, je spoľahlivé, dokým to trvá. Hranie, už len to slovo. Hráme. Tým ukazujeme niečo tým na zemi, tým s ďalekohľadmi, s rešpektom, tým, ktorí svet nikdy nevidia zhora, iba keď ich niekto iný vynesie.“

Kniha Ptačí domek mi pripomenula mnohé návštevy u babičky, ktorá milovala les, sýkorky a ich spev zvykol zdobiť naše stretnutia. Vďaka sýkorkám dnes viem, aká neoceniteľná je schopnosť vtáčej perspektívy, spolupatričnosť a myšlienková hravosť. Aký vplyv na život má dar nevzdať sa, i keď môžete mať oslabené vlastné krídla. Veľakrát stoja totiž pod nimi tí, ktorí k vám v časoch neistoty môžu dvíhať svoj zrak s dôverou.

„Keď strunu prepínaš, praskne.“

Zdanie môže neraz klamať. Práve krídla pôsobiace v tomto okamihu tak nesmierne krehko, boli kedysi tými, ktoré čelili najväčším búrkam a nárazom vetra. Nezlomne. Odhodlane. A s pokorou. Veľkosť a silu je možné objavovať nečakane aj vo chvíľach, keď zídete z vopred stanovenej životnej cesty, ako to urobila aj hlavná postava príbehu – Lennie Howardová. Eva Meijerová vo mne skrz symboliku sýkoriek oživila spomienky. Príbeh Ptačí domek bol priamym pozorovaním slobody a odvahy zvoliť si to, čo naozaj patrí k osobnosti. Lennie Howardová i keď nikdy neštudovala biológiu, sa rozhodla prežiť svoj život na anglickom vidieku, odkiaľ pozorovala vtáky a ich povahu, v prostredí slobody, na základe čoho neskôr napísala dve knihy.

Prečo by ste mali dať priestor tejto knihe vo svojej knižnici? Pretože poklad môžete objaviť aj na miestach, kde by ste ho nečakali. Tým pokladom je múdrosť a vášeň k životu, ktorý dáva zmysel. Kde sa snúbi intelekt s odvahou, empatiou a súcitom.

 

 

„Cieľom nie je tvoriť umenie. Cieľom je dospieť do onoho úžasného stavu, ktorý nedáva inú možnosť než tvoriť.“

Robert Henri

 

 

Vydavateľstvo: Host

Rok vydania: 2021

Počet strán: 232

Rozmer: 135×205 mm

ISBN: 978-80-275-0298-1

Kniha dostupná na: Ptačí domek – Eva Meijerová | Nakladatelství Host

Meijerová, E. 2021. Ptačí domek. Brno: Host, 2021. 232 s. ISBN 978-80-275-0298-1.