Anna Ďarmati sa do literatúry pre deti a mládež zapísala debutovou knihou – Tajomstvo ríše draka (2022). Schopnosť človeka rásť a postupovať na svojej vnútornej ceste býva zväčša spojená tenkou niťou s uvedomením, koľko pravdy o sebe je schopný rozpoznať, bez pokusu vyhnúť sa nepríjemným pocitom, a tým neúčasti vo vlastnom živote. „Prispôsobuj sa, keď je to v prospech tvojho rastu. Buď silný, keď sa to dá, a flexibilný, keď treba. Nemíňaj energiu nesprávnym smerom. Môžeš rásť, akokoľvek chceš. Úplne po svojom.“ Aj to je jedna z ústredných inšpiratívnych myšlienok Anny Ďarmati z pripravovanej knihy – Najväčšie želanie duše  (2026), ktorú si budem opakovane rada pripomínať. V rozhovore o novo vychádzajúcej knihe som mala možnosť dozvedieť sa okrem iného aj o osobných výzvach autorky, dračej symbolike v oboch knihách, ako aj o rôznych formách sebalásky, ktoré sú prítomné v živote Anny Ďarmati.

 

  • Tvoja v poradí druhá kniha – Najväčšie želanie duše, v sebe nesie dôležité témy, ohľadom krehkosti dospievania. Ktorá z nich bola pre teba osobne tou najväčšou výzvou a čo ti prinieslo jej spracovanie a spoznanie?

Keď sa na to pozriem spätne, najväčšou výzvou bolo, že som odvíjala svoju hodnotu od toho, ako ma vidia druhí: „Som dobrá iba vtedy, ak…“ Myslím, že to je častá „daň“ detí, ktoré sú šikovné – na jednej strane je príjemné byť chválená a oceňovaná, na druhej strane rastie tlak z toho, že nesmiem sklamať, nesmiem byť sama sebou spôsobom, ktorý by sa vymykal tomuto obrazu. Do nejakej miery mi s tým pomohlo tai chi, keďže v ňom som si utvorila „nové ja“. Ale niečo si ma ešte počkalo, kým som mala deti – peklo pochybností, či som dobrá matka. Pochybnosti o sebe sa ešte občas objavia, ale už ich poznám a snažím sa s nimi vychádzať. Ak sa však rozpomeniem, ako som to videla vtedy, asi najviac som vnímala, že nezapadám k väčšine, že som v niečom iná. Pomohlo mi mať jednu naj kamošku, spriaznenú dušu, ktorá ma videla takú, aká som.

 

  • Aké boli v tomto smere tvoje osobné stratégie vedúce k tomu, aby si dokázala efektívnejšie „vychádzať“ so svojimi pochybnosťami?

V čase dospievania vôbec žiadne. Pekne si ma tie pochybnosti vyobracali. Keď mi bolo najťažšie, písala som – denník, básne, poviedky.

 

Neskôr, v dospelosti, mi prišlo vhod štúdium psychológie. Vedela som sa pozrieť „pod povrch“, nájsť zdroj pochybností, tzv. pocit pod pocitom. A potom také tie pomerne známe klasiky, pýtať sa seba: „Čo sa stane, ak…?“ (toto sa pýtame opakovane, až kým neprídeme k miestu, s ktorým sa dokážeme stotožniť a uvedomiť si, že to zvládneme); a „Čo najhoršie sa môže stať…?“ Keď už niečo poznáme, dokážeme sa tomu postaviť čelom. Ja som bojovníčka, neutekám, ani pred svojimi pochybnosťami. Najväčší „game changer“ bol, keď som si (konečne) dokázala priznať, že niečo neviem, že sa cítim slabá, neistá, že o sebe v niečom pochybujem. Jednak sama sebe, a jednak aj okoliu.

 

  • Pri úvahách o knihe som mala v sebe asociáciu na Feynmanovu techniku učenia. Podstata tkvie v učení danej témy niekoho iného, ako spôsobu zistenia, kde spočívajú tvoje trhliny v rámci vedomostí. Rada by som sa ťa opýtala, do akej miery sa pri písaní oboch kníh odrážala tvoja osobná cesta, tai chi a absolvované štúdium psychológie?

V prvej knihe sa tai chi odrazilo zásadne, rozprávky v sebe ukrývajú cviky a benefity detského tai chi. V druhej to možno ani nie je tai chi, ako skôr niektoré filozofické východiská taoizmu – ale nebolo to cielené. Psychológiu ako zamestnanie som nerobila, takmer hneď po vysokej škole som začala s tai chi, takže vplyv psychológie neviem posúdiť. Skôr si myslím, že vplyv majú moje skúsenosti a uvedomenia z procesu sebarozvoja, ktorému som sa jeden čas intenzívne venovala.

 

  • Čo v tvojom ponímaní znamená sebarozvoj a kde z tvojho pohľadu pramení vnútorná motivácia k nemu? Ako pristupuješ ty k rozvíjaniu svojho ja?

To je ťažká otázka. Asi by som povedala, že sa rodíme s určitým potenciálom, a ten počas života môžeme a nemusíme rozvíjať. Jeho rozvíjanie považujem za sebarozvoj. No vnímam to aj opačne, že púšťanie toho, čo nám bráni potenciál rozvíjať, je tiež sebarozvoj. Niečo zvládneme sami, v niečom sa nám hodí pomoc od tých, čo sú pár krokov pred nami a už vidia viac.

Tá motivácia podľa mňa (aspoň teda u mňa) pramení v tom, že viem, čo chcem a viem, čo nechcem – a robím pre to príslušné kroky. Základ je v tom „viem“. Bezcieľna usťažovaná nespokojnosť nič nezmení a nikam nás neposunie. Vďaka tai chi veľmi rýchlo vnímam, kedy nie som v pohode – fyzicky, duševne, emočne, energeticky… A keď prídem na zdroj nepohody v sebe, potom stačí už „len“ sa rozhodnúť, či to chcem zmeniť alebo to dokážem prijať. Niekedy v danej chvíli nezvládnem ani jedno a potrebujem si k tomu osvojiť nejaké nové zručnosti.

 

  • Nemýlim sa, ak poviem, že jednou z vrstiev príbehu je aj téma budovania mentálnej odolnosti, spracovávania a integrácie emócií prostredníctvom kontaktu s vlastným telom?

Áno, je to jedna z tých jemnejších, menej markantných vrstiev. Dôverujem múdrosti tela. Hlava, tá si toho vie navymýšľať, ale telo je vždy pravdivé. A v mnohých prípadoch sú jeho reakcie rýchlejšie a správnejšie, ako naše mentálne koncepty.

 

  • V akých témach alebo osobných výzvach pozoruješ, že nie si iba žiakom, ale aj učiteľom vlastného vnútorného sveta?

Mala som vlastnosti alebo tendencie k reakciám (niektoré / niekedy stále mám), o ktorých som sa vedome rozhodla, že ich nechcem. Že taká nechcem byť a nechcem tak reagovať. Je to vždy dlhodobý proces, ale dá sa „seba preučiť“. Napríklad som bývala vzťahovačná, zbytočne tvrdohlavá, nedokázala si priznať chybu. Nie že by som to zo seba úplne vyzmizíkovala, ale výrazne som to zminimalizovala a viem si to oveľa viac uvedomiť.

 

  • V oboch knihách sú sprievodcami hlavného hrdinu draci. Vychádzala si pri ich voľbe z konkrétneho významu symbolu draka? Čo predstavujú v tvojom živote draci?

Draci sú skôr „náhoda“. Medzi cvikmi detského tai chi sú dva dračie, takže aj v Tajomstve ríše draka sú dve dračie rozprávky. V názve knihy drak symbolizuje Čínu. Najväčšie želanie duše je jej voľným pokračovaním, a jediný príbeh, ktorý ma „pustil“ do pokračovania, bol s Martinom a jeho drakmi. Ale vnímam, že náhody sa (mne) nedejú náhodne, sú to skôr znamenia alebo synchronicity. Totiž – mojím vnútorným zvieraťom je vodný drak. Všeobecne draky vnímam z toho čínskeho pohľadu – ako symbol múdrosti, sily, štedrosti.

 

  • Jeanne Rulandová vo svojej knihe Duše zvířat (s podtitulom Průvodci našeho života) z roku 2004 píše o drakoch v kontexte ovládania životnej energie čchi, budovania sily za pomoci dýchania a kontroly ducha. Ako ďalej uvádza, v zmysle dračej medicíny vyžaduje drak absolútne zapojenie potenciálu a úplné nasadenie. Učí dosahovaniu celistvosti. V akých oblastiach alebo situáciách,  ti tvoje vnútorné silové zviera prepožičiava svoje vedenie?

Myslím, že vyvažuje moju (prehnanú) ohľaduplnosť. Ja som ohľaduplná, drak je mocný. Ja často zbytočne riešim, ako sa druhá strana vyrovná s mojím postojom, názorom, reakciou…, drak sa rozhodne a urobí, neohliada sa, lebo vie, že teraz to takto má byť.

 

  • Keď som čítala tvoju knihu, povedala by som, že je nielen o budovaní citového puta, o objavovaní empatie, o ceste k charakteru, o odvahe a prirodzenej bdelosti, o emocionálnej inteligencii a uvoľnení sa v prítomnosti, o nádeji a hľadaní pravdy, ale najmä o láske k sebe. V akých momentoch sa cítiš najviac živá, kedy dávaš láske k sebe samej najväčšiu výživu?

Toto je veľmi zaujímavá otázka, musela som dosť premýšľať. Na prvú mi napadlo tai chi ako to, čo ma skutočne napĺňa, ale nebolo to úplne ono. Potom aj písanie, keď mám pocit, že život plynie cez moju ruku s ceruzkou a ja to len zachytávam, ale ani to nemá úplne esenciu „výživy“ pre sebalásku. Ale nakoniec som prišla na to, že to, ako som si vyskladala život, je tá odpoveď. Že v podstate robím, čo chcem, kedy chcem, tá pestrosť, premenlivosť, všetky krásne výzvy a príležitosti, ktoré mi prichádzajú…

 

  • Čo pre teba znamenajú knihy? Akú úlohu zohrávajú v tvojom živote? Sú medzi nimi aj tie, ktorých múdrosťou sa nechávaš viesť či inšpirovať v bežnom živote?

Knihy sú kamošky. Je také anglické príslovie, že všetko v našom živote je „for a reason, for a season or for a lifetime“. Na niečo, na nejaké obdobie, na celý život. Tak je to aj s knihami. Sú knihy, ktoré mi stačí prečítať si raz, sú knihy, ktoré boli pre mňa dôležité v nejakej fáze života a sú knihy, ktoré sú „navždy“. Tie tretie ma často vedú, čítam ich opakovane a vždy v nich nájdem niečo iné.

Odkedy som vydala knihu a píšem viac, začala som sa na knihy pozerať inými očami, viac si všímam aj formu, nielen obsah. Začínam byť citlivejšia na jazyk spisovateľa, skladbu viet, vykresľovanie postáv a podobne. Skrátka na tú „remeselnú“ stránku. To už sa asi nedá zobrať späť .

Rada si vyberám knihy, ktoré sa venujú nejakým kontroverzným témam (skôr emočne, než spoločensky) a sledujem, ktoré strunky to vo mne rozoznie a čo možno nemám v sebe úplne „uložené“.

 

  • Ak by si zo svojich skúseností a poznania mohla zdieľať iba 5 myšlienok, ktoré môžu byť pre mladých ľudí i rodičov tínedžerov tými najpodstatnejšími, aké by to boli?

Sú to tie, ktoré sa dajú nájsť aj v knihe Najväčšie želanie duše:

 

– je ok, nebyť ok

– nemusíš všetko vedieť / pochopiť / dokázať hneď

– to, čo chceš, nie je vždy to, čo potrebuješ

– záleží na tebe viac, než si myslíš

– prispôsobuj sa len vtedy, keď je to v prospech tvojho rastu

 

  • Akú najcennejšiu radu si v živote dostala?

Fíha, tak to asi neviem povedať. Ale veľmi ma ovplyvnil Dalajlámov výrok:

Be kind. Always. Buď láskavý /-á. Vždy.
Učím sa, že tá pravá láskavosť vychádza z rešpektu voči sebe. A nemusí byť vždy iba príjemná. Niekedy tá najväčšia láskavosť môže mať podobu prísnosti, napríklad.

 

  • Čo by si rada zaželala čitateľom, ktorí sa rozhodnú ponoriť do príbehu?

Majte srdce otvorené.

Pridajte sa na čakaciu listinu: Pohladenie slovami | tai chi centrum