Kreativita je spôsob, v ktorom dokážeme spájať zdanlivo nespojiteľné a vytvoriť tak niečo nové. Zapamätateľné. Autorka Martina Gajdošová pretavila svoje dlhoročné poznatky a skúsenosti z podnikania v oblasti personalistiky do knižnej podoby krátkych empatických príbehov pre deti. Napísala tak situačnú knihu, ktorú kedysi sama potrebovala. Písanie sa stalo jej cestou už počas základnej školy, ale námet na knihu sa objavil až s príchodom detí.

Kniha Súrodenci spolupracujú (2021) vyšla rovnako aj v českom jazyku, avšak pod iným názvom – Od hádky do pohádky (2022). V rozhovore sme sa ponorili o čosi hlbšie do tém konfliktov medzi deťmi, ale aj do výziev, ktorým sú vystavení rodičia. Dozvedela som sa, že jedným zo zdrojov inšpirácie je taktiež Montessori pedagogika, podporujúca prirodzený rozvoj dieťaťa, ktorá sa opiera o myšlienku: „Pomôž mi, aby som to urobil sám.” Aktuálne Martina Gajdošová pripravuje aj detský podcast – Zvedavé ušká.

 

  • Vaša kniha Súrodenci spolupracujú sa sústreďuje na každodenné situácie medzi deťmi, v ktorých môže dôjsť k rôznym konfliktom. Na príbehu dvojičiek Gregora a Grétky ilustrujete tvorivé spôsoby, ako k nim pristupovať, nachádzať rovnováhu a spoločné riešenie. Čo považujete z pohľadu rodiča pri výchove súrodencov za zásadné?

Deti súperia v rodine o zdroje, v malom veku je to pozornosť rodičov, ich láska, povzbudenie. Verím, že zásadné je pochopiť, že každé dieťa je iné a môže mať iné potreby aj prejavy než súrodenec. Jedno z detí sa mi môže viac podobať a prirodzene s ním môžem mať efektívnejšiu komunikáciu, ale mala by som sa ako rodič vždy snažiť pochopiť aj to druhé dieťa. Keď sú naplnené potreby všetkých detí a ani jedno sa necíti iné či horšie od druhého, tak je aj väčšia šanca, že vzťah medzi nimi bude pekný. Nebudú toľko ventilovať svoju frustráciu z rodiča na súrodencovi a zároveň budú chápať svoje potreby a potreby toho druhého, hoci sú odlišné. Sama som zažila výchovu, kedy všetko bolo na oko spravodlivé, obaja sme predsa dostávali všetko narovnako. Naši rodičia mali dobré úmysly, ale žiaľ si nevšimli, že sme s bratom veľmi odlišní a každý potrebujeme niečo úplne iné.

 

  • Keď ste spomenuli „odlišnosť súrodencov a ich potrieb“ napadá mi, či vnímate možno rozdiel aj v tom, akú „verziu rodiča“ dieťa spozná, vzhľadom na vekový rozostup medzi deťmi, prípadne inú dynamiku vzťahu a fungovania rodiny.

Keďže mám deti dvojičky, tak osobnú skúsenosť nemám. Ale určite sa aj ako rodičia meníme v čase, skúsenosťou s prvým dieťaťom sa nám mení pohľad a skúsenosť u druhého dieťaťa môže byť úplne odlišná.

 

  • Martina, rada by som sa opýtala na osobnú motiváciu – Váš príbeh „knižnej misie“, ktorý stojí za zrodom knižky so zámerom rozvíjať zručnosti budúcnosti, akými sú komunikácia a kooperácia u detí, ako aj kreativita a kritické myslenie.

Veľmi veľa sme si s deťmi čítali situačné knihy, keď sme šli prvýkrát k zubárke, doktorke a podobne. Hľadala som detskú knihu, ktorá by riešila aj súrodenecké konflikty. Tých rodičovských som prečítala niekoľko, ale chcela som aj takú, v ktorej deti uvidia príklad správania sa pri konfliktoch. Našla som iba knihy, kde tehotná mamička pripravovala prvorodené dieťa na príchod súrodenca, ale škriepky tam spomenuté neboli. Deťom som nechcela kupovať hračky 2x, lebo z dlhodobého hľadiska to veľa neriešilo. Vďaka Montessori pedagogike som naozaj videla, že malé deti dokážu kadečo sami, ak majú pripravené prostredie a pripraveného rodiča, kde aktivita je najprv zredukovaná na niečo jednoduché, základné. Preto som zobrala presýpacie hodiny a názorne im ukázala, že sa môžu striedať pri hraní. Vlastne aj to striedanie zobrali ako takú hru. Mali rok a pol a hneď to pochopili. Nasledovali ďalšie situácie a vlastne všetky sú opísané v knihe. Keď som videla, ako sa snažia už v neverbálnom veku dohodnúť, chcela som to rozkričať do celého sveta. Bolo mi smutno, keď som na ihriskách videla rodičov, ktorí za riešenie považovali, že hračku nebude mať nikto, keď sa nevedia dohodnúť. Teda win-lose riešenie. A žiaľ premeškaná príležitosť niečo sa naučiť do života. Vtedy vznikol nápad napísať knihu a pre rýchlosť som si ju samovydala.

  • Ako sa dívate na usmerňovanie kreatívnych riešení u detí? Je žiadúce dávať v tomto smere hranice?

Áno, myslím, že v tom nízkom veku môžu deti navymýšľať kadečo a rodič by mal ešte striehnuť, aby tie riešenia nenarúšali základné hodnoty danej rodiny alebo podstatné činnosti. Moje deti niekedy spolupracovali „až príliš”. Napríklad jeden druhému núkal pomoc, ale v činnostiach, ktoré som chcela, aby sa naučil robiť ich sám a nie delegovať ich na súrodenca.

 

  • Čo považujete subjektívne za najväčšie výzvy medzi súrodencami navzájom, ako aj vo vzťahu rodič – dieťa?

Najväčšia výzva vo vzťahu rodič-dieťa je ustriehnuť vlastné emócie a držať svoje ego na uzde. Za najväčšiu výzvu medzi súrodencami považujem vzájomný rešpekt. Malé deti vedia byť kruté. Očakávame od nich empatiu a myslenie na druhých, pričom sa ešte sami nevyvinuli ako jednotlivci a nechápu ani vlastné potreby, nieto ešte potreby iných. Ale základný vzájomný rešpekt sa môžu učiť od mala, aj keď je to výzva.

 

  • Krutosť u detí – zamýšľam sa teraz nad tým, či deti zažívajú dostatočné množstvo pozitívnych skúseností od rodičov, či iných dospelých v téme rešpektu ich potrieb, emócií a uznania, že došlo k prekročeniu niečoho, čo ešte nevedia pomenovať iba vyjadriť na úrovni aktuálnej emócie. Smeruje ma to k otázke na Vás, ako pracujete s hľadaním odpovede na to, či „môj“ postoj k tomu, čo vnímam teraz ako správne, nebude u dieťaťa  pochopené inak vzhľadom na jeho emočnú výbavu a možnosť, že sa v ňom vytvorí strach z opustenia?

Krutosťou som myslela také tie „raw emotions“. My sme sami neboli vychovaní k tomu, aby sme si určovali a slušne asertívne strážili hranice a vyjadrovali svoje potreby, je to nová spoločenská téma a potrvá iste ešte niekoľko generácií, kým si to osvojíme. Mne sa veľmi páči, ako to povedal Gabor Maté. Povedal niečo v tom zmysle, že to najlepšie čo môžem ako rodič urobiť, je, že ďalej posuniem menej sr*čiek, než ktoré som dostala. Ani ako rodičia nemáme všetci rovnakú štartovaciu čiaru. Niekto bol bitý a pre neho je veľkým víťazstvom, že deti nebije, „iba“ na ne kričí. A to dieťa si možno ako dospelý povie, že presne toto robiť nebude svojim deťom a bude pokojne rozprávať. Preto by sme mali mať aj súcit sami so sebou. Téma mentálneho zdravia je tiež úplne nová. Celé generácie brali alkoholizmus, na Slovensku vcelku rozšírený, ako osobné zlyhanie. A až teraz, keď sa spopularizovala psychológia, sa k ľuďom dostávajú informácie o mentálnom zdraví, súvislostiach s výchovou a prostredím. A napriek týmto informáciám existuje stále veľa ľudí, ktorí nechcú otvárať pandorinu skrinku, nechcú si nazrieť do vnútra a riešiť emócie, je to pre nich veľmi bolestivé. Volia popretie, potlačenie či projekciu a iné obranné mechanizmy. Čiže to prijatie a snaha porozumieť svojim potrebám musí najprv prebehnúť u seba. Ja musím rozumieť najprv sám sebe a prijať sa, potom viem lepšie chápať a prijímať iných aj s ich potrebami, vrátane detí. „Poznaj sám seba“ je tisícky rokov staré, ale stále pravdivé.

Aby som odpovedala priamo na otázku, ak by som spochybňovala každý svoj postoj k tomu, čo vnímam teraz ako správne a mala by som strach traumatizovať dieťa, asi by som bola veľmi úzkostnou matkou a to nechcem, lebo by to tiež ničomu nepomohlo. Nie som dokonalá a keď spravím chybu, deťom sa ospravedlním. Ja osobne viem svoje postoje odôvodniť, som emočne napojená na svoje deti a teda si dovolím povedať, že viem odhadnúť ich emočnú výbavu a primerane veku ich aj frustrujem, lebo aj to je dôležité. Uznám ich frustráciu, emócie zdravo vyventilujeme a spracujeme, neutláčame ich niekam preč. Ako rodič mám zodpovednosť za to, aby som dieťa pripravila do života. A život, to sú aj strasti, nielen radosti. A ak sa o 20 rokov posunie zas psychológia a celkové vnímanie ďalej, tak si nebudem trieskať hlavu o stenu, že som to robila zle, lebo viem, že som to robila najlepšie ako som vedela, s vedomím, poznatkami a skúsenosťami, aké som vtedy mala.

 

  • Pôsobili ste niekoľko rokov v oblasti rozvoja ľudských zdrojov. Ako zásadne sa odrazili Vaše skúsenosti a poznatky z tejto sféry v detskej knihe a vo výchove? Vynorili sa určité AHA momenty, ktoré by ste mohli uviesť?

Moja firma vznikla najprv ako vzdelávacia agentúra a najväčší aha moment bol asi ten, že je omnoho, omnoho jednoduchšie naučiť komunikačné a iné zručnosti dieťa než dospelého. Vysvetlím. Keďže naše školstvo žiaľ neučí tzv. mäkké zručnosti, ako je asertivita, komunikačné zručnosti a pod. a tieto sú extrémne dôležité v oblasti služieb, čo je gro ekonomiky vyspelých štátov, tak si nás najímali firmy na takého školenia. Vyčlenili na to deň, možno dva. Lenže mnohí ľudia ani len nerozumeli, prečo sa niečo také majú učiť. Najprv sa museli naladiť na lektora, na tému, po x hodinách mali nejaký aha moment a potom za pár hodín sa mali naučiť kompletne inak komunikovať. Niektorí to zvládli, ale väčšina to nevedela pretaviť do praxe. V tomto je dlhodobý koučing omnoho efektívnejší, avšak aj drahší. Dospelí už majú nejak vyvinutú osobnosť, zaužívané správanie, ale predovšetkým mnoho postojov, ktoré tak ľahko nezmeníme. Postoj je tá veľká časť ľadovca pod vodou a my vidíme iba špičku ľadovca nad vodou, čo je správanie, komunikácia. A postoje sa formujú práve v detstve. Zmeníme ich keď sa nám v živote stane niečo zásadné – choroba, smrť blízkeho, rozvod a podobne. Takže pre mňa bolo úžasné sledovať, ako deti všetko skúšajú, osvojujú si, neboja sa ísť do nových situácií, sú naozaj ako špongie.

  • Aké kľúčové kompetencie sú z Vášho pohľadu pri výchove tie, ktoré by bolo možné označiť za hierarchicky najpodstatnejšie, na ktorých je potrebné stavať stabilné základy? Zohrávala výraznú úlohu Vaša osobná cesta na spôsobe, akým pristupujete k deťom ako rodič?

Moja osobná cesta bola veľmi kľukatá. Moji rodičia ma bili, trestali a ponižovali, s bratom nás porovnávali, huckali proti sebe. Sami tak boli vychovávaní a nevedome to posúvali ďalej. Ja som si potom pri deťoch vytýčila ideál a dala latku sakra vysoko, lebo som to všetko chcela robiť „správne“. Samozrejme sa mi to nedarilo a musela som si upratať priority, ale hlavne nájsť aj súcit sama voči sebe. Pomohla mi EMDR terapia. Hierarchicky najpodstatnejšia je podľa mňa bezpečná vzťahová väzba, pocit, že som v bezpečí, že som ako dieťa milované a chcené. Všetko sa následne odvíja od tohto vzťahu, vzťah rodič-dieťa sa premieta aj do vzťahu k sebe samému a to je základ, na ktorom sa stavajú kompetencie ako je komunikácia, sebauvedomovanie, adaptabilita a pod.

 

  • Vašu knihu vnímam ako nástroj pre emocionálnu podporu v riešení konfliktov medzi súrodencami. Povedala by som, že ukazuje spôsoby, ako pomenovať emóciu, akceptovať s tým súvisiace pocity, a zároveň je pripomienkou pre rodičov, aby deťom venovali viac pozornosti a učili ich sebaregulácii. Avšak ako z pozície rodiča uvažovať v súčasnosti o odovzdávaní hodnôt a nastavovaní hraníc? Ako veľmi prechádza v tejto súvislosti pomyselnou skúškou emocionálna stabilita rodiča a schopnosť empatie?

Deti sú nám v tomto zrkadlom a rodičovstvo je jedna veľká skúška našich hodnôt, predovšetkým v dnešných časoch, kedy nemáme dedinu, ktorá by nám pomáhala vychovávať deti. Zrazu si uvedomíme, že ľudia okolo nás majú úplne iné hodnoty, dokonca aj v rámci vlastnej rodiny a chceme si dávať hranice, pričom nás to nikdy nikto neučil. V tomto vidím aj veľký medzigeneračný problém a rôzne neempatické komentáre cudzích ľudí na ulici voči „tým dnešným mamičkám” tiež nepomáhajú súčasným rodičom v emocionálnej stabilite. Všetko je so všetkým prepojené, a tá celospoločenská kríza hodnôt ovplyvňuje aj rodičovstvo. Nekonečné množstvo informácií, nevyžiadaných rád a rodičovských štýlov, ako aj možností, nás môžu nechať na pochybách, či robíme dosť, či to vôbec robíme správne. Vidíme dospelých ľudí, dokonca lídrov krajín, ako sa nevedia regulovať, ako trieskajú do stola, volia agresívne slová, šíria strach a v tomto celom je tu nespočetne veľa rodičov, ktorí sa chcú sebaregulovať a vychovať z detí slušných, pokojných a múdrych ľudí. Myslím, že je dôležité obklopiť sa ľuďmi, ktorí razia podobné hodnoty, vytvoriť si komunitu, podpornú sieť a venovať sa aj sami sebe, aby sme sa v tom celom nestratili a nevyhoreli.

 

  • V závere knihy ponúkate zopár modelových situácií, v ktorých riešenie spočíva na samotnom čitateľovi a možnosti diskutovať o tom, ktorý nápad by mohol byť v danej chvíli tým najlepším. Čo považujete pri riešení konfliktov medzi deťmi za prístup, ktorý by mal byť v popredí?

Za najdôležitejšie považujem „investigatívu”, teda zistím, čo sa vlastne stalo, o čo ide, čo riešia a prečo, kto čo potrebuje. Teda aktívne počúvanie zo strany rodiča. Uvediem niekoľko príkladov. Keď syn udrel dcéru, mohla som okamžite potrestať jeho. Naučilo by ho to automaticky sebaregulácii? Asi nie. Posilnilo by to ich vzťah? Tiež nie. Ja som zisťovala, čo tomu predchádzalo. A ukázalo sa, že dcéra ho provokovala. Ani jedno nie je želaným správaním. Keby som sa nepýtala, nevznikol by rozhovor o tom, čo je to provokácia, akú potrebu si provokovaním naplňujem (pocit moci, pozornosť…) a ako sa dá rôzne reagovať, keď ma niekto provokuje (nie fyzickým útokom). Dali sme si alternatívy, teda ako inak si môžem naplniť potreby, resp. ustriehnuť hranice. Áno, trvá to v tej chvíli dlhšie, dokonca sa mi neraz pripálil obed. Ale z dlhodobého hľadiska sa mi to vracia stonásobne. A to sú tie hodnoty. Je pre mňa dôležitejší vyhodený hrniec alebo dieťa, ktoré rozumie sebe samému, vie si vytýčiť vlastné hranice a má pekný vzťah so súrodencom? Pre mňa je to to druhé.

Iný príklad – deti sa hádali o drevenú detskú pokladňu, takú na hranie sa na obchod. Opäť som kládla otázky a ukázalo sa, že jeden chcel iba ťukať do tlačítok a hrať sa s tou kalkulačkovou časťou a druhý si iba chcel ukladať peniažky do šuflíčkovej časti na bankovky. Čiže sa s ňou mohli hrať obaja naraz. Keby som sa nepýtala, nikdy by sme na to neprišli. Aktívne počúvanie je na nezaplatenie.

 

  • Akú múdrosť či skúsenosť o budovaní vzťahov medzi deťmi a rodičmi by ste odovzdali svojmu mladšiemu ja?

Svojmu mladšiemu ja by som odkázala, že treba začať od seba a teda mať k sebe samej dobrý vzťah. Také to otrepané, že sebe najprv nasaď kyslíkovú masku.