„Deti nepotrebujú byť iba milované, potrebujú vedieť, že nič z toho, čo urobia, nemôže zmeniť fakt, že sú milované.“
Alfie Kohn
Spisovateľka Barbara Johnson sa o rodičovstve vyjadrila v zmysle, že pokiaľ chceme zostať v detských spomienkach aj nasledujúci deň, mali by sme byť plne prítomní v ich každodennom živote. Rodičovstvo sa stáva veľakrát skúškou vlastnej trpezlivosti a otvorenosti odrážajúcej nás samých. Byť rodič v dnešnom svete znamená byť človekom s otvoreným srdcom, hravou detskou mysľou, láskavým porozumením a náručou plnou lásky a pochopenia. Jednou z úloh rodičov by malo byť okrem nežnej starostlivosti aj spôsob ukázania dieťaťu jeho vlastnú krásu prameniacu zvnútra. Tim Elmore spomína, že je potrebné dieťa pripraviť na jeho vlastnú cestu, a nie vopred pripraviť cestu, ktorou dieťa má ísť. Ak totiž absentuje možnosť voľby, kreativity, či pomyselnej hry s možnosťami, ktoré v živote dieťa má možnosť zakúsiť – nemusí následne tak ľahko objaviť svoju vlastnú cestu, ktorá rozozvučí to najautentickejšie v ňom samom. Politik Frederick Douglass zdôraznil myšlienku, že je jednoduchšie vychovať silné a odolné deti, než naprávať zlomených dospelých ľudí. Rovnako však nikdy dopredu nemôžeme vedieť s akou dávkou lásky sme boli vychovávaní my, kým sa sami neocitneme v úlohe rodiča. Človek sa však nemusí stať perfektným, či dokonalým rodičom – stačí, pokiaľ bude reálny vo svojich pocitoch. Kevin Heath v tomto smere vniesol svetlo vyjadrením, že deti keď vyrastú možno celkom zabudnú na to, čo ste im povedali, avšak nikdy nezabudnú na to, ako sa pri vás cítili.
„Aby bolo dieťa otvorené výchove zo strany dospelého, musí sa naňho aktívne psychicky viazať, musí túžiť po kontakte a blízkosti s týmto človekom.“
V najranejšom detstve má táto túžba po väzbe fyzickú podobu. Pokiaľ fyzická podoba nadobudne podobu emočnej blízkosti, nastane následne pocit psychickej intimity. Ako autori v úvode svojej knihy zdôrazňujú, tajomstvom rodičovstva nie je to, čo rodič robí, ale to, kým rodič je pre dieťa. Hlavná téza knihy spočíva v tom, že „narušenie“, ktoré postihuje generáciu detí a adolescentov smerujúcich k dospelosti, má svoj pôvod v strate orientácie detí na dospelých v ich živote. V knihe sa stretneme s termínom orientácia na vrstovníkov, ktorú autori vidia ako primárny problém utlmenia rodičovských inštinktov, čím následne sú deti vychovávané hlavou nie srdcom. Čo je teda orientácia na vrstovníkov?
„Orientácia, teda túžba poznať správny smer a vyznať sa vo svojom okolí, je jedným zo základných ľudských inštinktov a potrieb.“
Dezorientácia v opačnom prípade môže viesť k emočnému prázdnu. Autori sa v úvode odvolávajú na myšlienky C. Junga a D.W. Winnicotta v zmysle toho, čo na deťoch zanecháva tie najhlbšie jazvy. Následne dochádza k tomu, že chýbajú tie najmarkantnejšie prvky, ako sú bezpodmienečná láska, prijatie, túžba starať sa, schopnosť nezištne dávať druhým, ako aj ochota obetovať sa pre dobro a rast.
„Pokiaľ vieme, ako byť s deťmi a kým pre nich máme byť, nepotrebujeme rady, čo máme robiť.“
Za ozajstné fungovanie inštinktov detí i rodičov sú zodpovedné práve väzby, ktoré sú nevyhnutné pre správnu výchovu a vzdelávanie detí, ako aj pre prenos kultúry. Správne porozumenie väzbám predstavuje faktor skutočného pochopenia detí. Autori vo svojej knihe zmieňujú šesť typov väzieb, ktoré zoradili v poradí od najjednoduchších k zložitejším, podľa toho, aký mechanizmus vedie k ich vzniku. Konkrétne ide o: zmysly, rovnakosť, privlastňovanie a lojalita, dôležitosť, pocity, túžba poznať a byť poznaný.
„Pokiaľ je vývoj dieťaťa zdravý, týchto šesť vlákien sa prepletie do silného povrazu správnej väzby, ktorá dokáže udržať pocit blízkosti i za tých najnáročnejších okolností.“
Autori hovoria v úvodných kapitolách o vytváraní zodpovedajúceho kontextu tým, že sa vybuduje niečo, čo možno nazvať dedina väzieb – kedy sa dá hovoriť o sade prospešných vzťahov s dospelými, ktoré dokážu dieťaťu nahradiť to, čo v dnešnom svete väzieb chýba. V dnešnej spoločnosti sa rozmáha tzv. väzbové prázdno spôsobené zánikom rozvetvených rodín.
„Väzby sa obvykle tvoria jedným z dvoch základných spôsobov. Buď prirodzene vychádzajú z existujúcich väzieb, alebo vznikajú, keď už nie sme schopní znášať väzbové prázdno.“
Kniha, ktorej autormi sú Gordon Neufeld a Gabor Maté taktiež v rámci diskusie o výchove zdôrazňuje pojem spontánnej rodičovskej autority, ktorá nevyužíva nátlak ani silu, ale vzniká takpovediac samovoľne, vďaka fungujúcemu vzťahu medzi rodičmi a deťmi.
„Dnešní rodičia chcú, aby sa deti dokázali samé riadiť, motivovať, ovládať, orientovať a pod. Kladieme taký dôraz na nezávislosť, že strácame poňatie o tom, v čom spočíva podstata detstva. Rodičia si často sťažujú na vzdorovité či problematické správanie detí, ale málokedy si povšimnú, že u nich ich deti prestali hľadať starostlivosť, útechu a pomoc.“
Pre výchovu detí sú nevyhnutné tri základné ingrediencie: závislá osoba, ktorá potrebuje našu starostlivosť, dospelá osoba ochotná prevziať za ňu zodpovednosť a fungujúca väzba medzi nimi. Autori v tomto bode upozorňujú aj na samotný objem ponúkaných rád a techník, ktoré vedú iba k tomu, že v rodičoch posilňujú pocit nedostatočnosti a nepripravenosti na ich úlohu. Nové metodiky a kurzy, ako uvádzajú, neprinášajú spoľahlivé výsledky.
„Väzba nie je správanie, ktorému by sme sa mali naučiť, ale spojenie, ktoré by sme mali vyhľadávať.“
Primárnou úlohou väzieb je vytvoriť hierarchiu medzi dospelými a deťmi. Avšak ak sa deti začnú orientovať na vrstovníkov, môže dôjsť k strate, prípadne obráteniu väzieb. V tomto bode autori predstavujú inštinkt „protivôle“, ktorého pôvodcom je rakúsky psychológ Otto Rank. Možno ho definovať ako inštinktívnu automatickú rezistenciu voči akémukoľvek pocitu nátlaku. Jeho aktivácia nastáva v tom okamihu, ak má človek pocit, že sa ním niekto pokúša manipulovať. Očakávania rodičov sa v tejto súvislosti môžu javiť ako zdroje tlaku. Čo je však v tomto smere dôležité spomenúť, že inštinkt protivôle má dve špecifické funkcie. Slúži nielen ako obranný mechanizmus proti nátlaku, klamstvu a zneužívaniu, ale aj podporuje rozvoj individuálnej vôle a samostatnosti. Ak slúži ako prostriedok nachádzania nezávislosti, možno hovoriť o akomsi psychickom imunitnom systéme, ktorý spúšťa obrannú reakciu voči všetkému, čo nepochádza z vnútra dieťaťa.
„Všetci do života vstupujeme bezmocní a závislí, ale výsledkom prirodzeného vývoja je vyzretá osobnosť schopná sebamotivácie a sebariadenia, so skutočnou vlastnou vôľou.“
Väzby predstavujú citlivú oblasť. Nie je potrebné deti formovať, namiesto toho je dôležité utvárať prostredie, v ktorom môžu samé rásť a rozvíjať sa. Paradoxom dozrievania je, že závislosť a väzby pomáhajú vytvárať nezávislosť a zdravé, skutočné osamostatnenie.
„Svoje deti oslobodíme tým, že ich nenútime zaslúžiť a vyslúžiť si našu lásku, ale tým, že ich necháme v nej spočinúť.“
Ako zaujímavý fakt, uvádzajú autori zásadné spôsoby, ktorými orientácia na vrstovníkov brzdí vývoj – pričom svoju úlohu zohráva aj kultúra ako odraz dynamiky jej príslušníkov. Do popredia tu vstupuje agresivita, ktorej palivom je frustrácia. Najzásadnejším zdrojom frustrácie je nefunkčnosť väzieb – chýbajúci kontakt, zlyhávanie spojení, príliš mnoho odlúčenia, pocit odvrhnutia, strata blízkej osoby, nedostatok spolupatričnosti alebo pochopenia. Závažnou otázkou, ktorá v knihe odznie je: Prečo narušenie väzieb znamená zvýšenie predispozícií k násilnému chovaniu a šikane, nech už je dieťa útočníkom alebo obeťou?
„Jedinec v dominantnej úlohe je omnoho menej zraniteľný než ten, kto je v submisívnej, závislej pozícii. Z toho vyplýva, že práve tie deti, ktoré sú emočne najviac uzavreté, inklinujú k dominantnému postaveniu najčastejšie.“
Kniha sa rovnako dotýka zraniteľnej oblasti akou je sexualita, kedy sa môže jednať o akýsi útek pred zraniteľnosťou, či oklieštenie potenciálu v zmysle obmedzenia emočnej slobody a hĺbky, čo môže viesť k emočnému znecitliveniu. Ako dlhodobý dopad sa následne javí ochromenie duše, kedy dochádza k obmedzeniu vytvárať si vzťahy, v ktorých dochádza k naozajstnému kontaktu a intimite.
„Čím menej vedome vnímame, že na nás má niečo dopad, tým hlbšie môžu byť rany pod povrchom nášho vedomia.“
Možno teda nadnesene povedať, že spoločnosť dospela k strate kontaktu s rodičovskými inštinktami. Záverečné kapitoly knihy ponúkajú možné riešenia. Jednotlivé kroky sú nasledovné: Buďte priateľsky prítomní v osobnom priestore dieťaťa. Ponúknite deťom niečo, čoho sa môžu držať. Podporujte prirodzenú a zdravú závislosť. Buďte pre dieťa orientačným bodom.
„Deti však skutočne pokazíme nie vtedy, keď ich budeme rozmaznávať darčekmi alebo ústupkami, ale v prípade, že budeme ignorovať ich skutočné potreby.“
Mnohými malými krokmi sú deti počas života tlačené k tomu, aby dospeli, starali sa o seba, čím dochádza k nepriamemu efektu, že sa môžu cítiť odstrkované. Nezávislosť je však postupným a pozvoľným procesom dozrievania. Vyvolávaný tlak na zvládanie odlúčenia so sebou nesie následok, že deti budú vo svojom vnútri pociťovať paniku. Záverečná časť knihy je orientovaná na digitálny vek – a to, ako si svoje deti udržať aj v dobe internetu, mobilných telefónov a elektronických hier. Snaží sa nájsť odpoveď na otázku: Aké dôsledky prináša digitálny vek pre rodičov a výchovu detí?
„Vzťah medzi rodičom a dieťaťom je posvätný. Tvárou v tvár výzve kultúry vrstovníkov musíme robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme väzby s deťmi udržiavali čo najsilnejšie po celú dobu, kedy budú potrebovať našu starostlivosť, pomoc a výchovu.“
Problém psychickej podvýživy predstavuje zásadný problém, odohrávajúci sa vo svojej podstate na úrovni väzieb. Prostredie, ktoré je plné lásky a starostlivosti ešte nie je absolútnou zárukou toho, že v ňom nemôže absentovať tak dôležitá životná výživa, akou je primárna väzba. Absencia väzieb môže následne so sebou priniesť fakt, že deti budú v určitom smere fyzickými, emočnými, či psychickými sirotami v dôsledku vnútornej prázdnoty. Ak sa dieťaťu nedostáva adekvátnej podoby prijatia, pozornosti, podpory, pochopenia, útechy a bezpodmienečnej lásky vo forme zdravých väzieb, je možné, že nebude pociťovať lásku k sebe. Takpovediac sa odpojí od rodičov, čím sa stratí a zamotá v labyrinte súhlasného prijímania od okolia, miesto vedomia si svojich kvalít, či ich pozvoľného spoznávania v emočne bezpečnom prostredí. V tomto smere „ublížené dieťa“ neprestane pociťovať lásku k vám – rodičom – začne v prvom rade pochybovať o sebe a svojich pocitoch, prežívaní, vnímaní a hodnote. Žiadny vzťah nemožno chápať ako samozrejmosť. Každý z nich predstavuje veľmi krehkú mozaiku, ktorej jednotlivé úlomky postupne, kúsok po kúsku, vytvárajú celkový obraz, akúsi emočnú mapu prežívania. Najmä pri interakciách s deťmi, kde je dôležité vytvoriť spojenie, pocit psychickej intimity. Gordon Neufeld a Gabor Maté tak vo svojej knihe akcentujú dôležitosť prirodzenej hierarchie väzieb ako ceste k svojmu pravému ja. Prečo by ste sa mali pri výbere kníh o výchove rozhodnúť práve pre titul Držte si své děti? Odpoveď je jednoduchá. Nie je možné ju totiž zaradiť k „bežným manuálom“ o výchove. Ide o knihu, ktorú možno označiť za tichého a citlivého sprievodcu dušou individuality dieťaťa. Ak takpovediac čítate medzi riadkami, táto kniha vám objasní mnoho súvislostí, ktoré si budete vedieť prepojiť retrospektívne aj s vlastným detstvom a skúsenosťami, ktoré ho sprevádzali. Spôsobí vo vašom vnímaní doslova explóziu, či dokonca prevrat myšlienok v zmysle, že celkom iste začnete inak premýšľať o úlohe rodiča v životoch vašich detí. Na každom okamihu strávenom s nimi totiž nesmierne záleží. Každá chvíľa sa nezameniteľne vpisuje do spomienok, pocitov alebo celkového vnímania svojho miesta vo svete. Vaše deti sú nádejou budúcnosti, správou, ktorú vysielate svetu – charakterom spoločnosti. Americký spisovateľ Lyman Frank Baum vyslovil myšlienku, že na celom svete nie je nič tak krásne ako šťastné dieťa. To však vyžaduje záujem a pozornosť, emočnú vrelosť, radosť a potešenie. Dieťa, ako poznamenávajú autori potrebuje iba jednu vec, a to vedomie, že je pre nás chcené, významné, výnimočné a drahocenné. Kniha Držte si své děti tak vďaka starostlivo zvoleným a popísaným typom a aspektom umožňuje uchopenie témy komplexným spôsobom spolu s citlivým spracovaním, čím sa náhľad do problematiky výchovy dieťaťa stáva konzistentným.
„S deťmi, ktoré vzdorujú snahám byť k niečomu donucované, nie je vôbec nič zlé. Ale niečo je veľmi zlé so spoločnosťou, ktorá predpokladá, že by deti nemali vzdorovať tomu, byť riadené.“
Gordon Neufeld
Vydavateľstvo: PeopleComm
Rok vydania: 2019
Počet strán: 357
Rozmer: 165×236 mm
ISBN: 978-80-87917-44-2
Kniha dostupná na: Proč jsou rodiče důležitější než kamarádi (peoplecomm.cz)
Neufeld, G. – Maté, G. 2019. Držte si své děti: Proč jsou rodiče důležitejší než kamarádi. Praha: PeopleComm, 2021. 357 s. ISBN 978-80-87917-44-2.
Add Comment