„Do rodiny sa narodíš, do priateľstva vstúpiš. Časom zistíš, že s niektorými je lepšie sa rozísť. Iní stoja za každé riziko.“
Adam Silvera
V tejto chvíli sa zamýšľam nad tým, ako písať o knihe, ktorú treba len precítiť srdcom. Možno ju zaradiť medzi tie, na ktoré sú slová prikrátke. Je totiž domovom a majákom pre dušu. Poetickým čítaním, úvahou, citlivou osobnou spoveďou. Čo sa v nej odráža? Múdrosť. Súcit. Empatia. Tri schopnosti, nesúce so sebou neopakovateľnú silu. Táto sila sa však rozvíja zväčša vo chvíľach, keď náš vnútorný kompas zdanlivo prestane ukazovať cestu. Keď si myslíme, že sme obkolesení tmou bez záblesku svetla – bez akejkoľvek nádeje. V obkľúčení a zovretí úzkosťami, ktoré sa pokúšajú držať nás o krok späť s nesmiernou intenzitou. Keď upíname pohľad smerom k oblohe, nesúc v sebe mnoho zamotaných myšlienok ako klbko, bez možnosti nájsť vhodný koniec. Vtedy sa objavuje schopnosť siahnuť si až ku svojim koreňom, ukrytým hlboko pod zemou. Ťažké životné okamihy, kedy nielen strácame smer, ale aj svoju rovnováhu. Náhle sa rozpadneme na mnoho úlomkov, ktoré prestanú dávať zmysel. Už do seba viac nezapadajú. Nemôžu. Ako skladačka, ku ktorej neexistuje žiadny správny návod. A tu, v momente pádu na absolútne dno, začína pozvoľna tlieť celkom nový život. Život, v ktorom začneme so vztýčenou hlavou hľadieť tvárou v tvár vlastným strachom a obmedzeniam. Spozorujeme vlastné dozrievanie v osobnosť, ktorá si viac než čokoľvek iné, začne vážiť samotu – pomalé plynutie času, v ktorom je možné započuť volanie duše, vlastnú pravdu i vnútorné potreby, vychádzajúce z hodnôt, nad ktorými sme možno kedysi len mávli rukou, no teraz sú prioritou. Príbeh Zimování od Katherine Mayovej je úprimnou sondou, odzrkadľujúcou život vo všetkých jeho podobách.
„Niektoré zimy prídu za svitu slnka. Táto konkrétna začala jedného horúceho dňa na začiatku septembra, asi týždeň pred mojou štyridsiatkou.“
Už počas idylky na pobreží si manžel Katherine sťažoval, že sa necíti dobre. Pôvodne si mysleli, že ide o črevnú chrípku, avšak o pár hodín neskôr sa vybrali do nemocnice. Počas sobotnej noci sedel v čakárni s kanylou v ruke. Katherine nechala syna Berta prespať u susedov. Na druhý deň ráno mal jej manžel horúčku, bolesť počas noci narastala. Prišlo k prasknutiu slepého čreva. O operácii však nepadlo ani slovo. Katherine pocítila strach, že by ho mohla stratiť. Keď prišlo konečne k operácii, zostala hore dovtedy, kým nebolo po zákroku a neuistili ju, že všetko je v poriadku.
„V takých chvíľach spánok pripomína pád: potápate sa do slastnej temnoty a hneď sa zase s trhnutím budíte a pozorujete zrnitú tmu okolo, ako by ste z nej mohli niečo vytušiť. Objavila som len vlastný strach: neúnosnú pravdu o manželovom utrpení a des z predstavy, že by som musela prežívať bez neho.“
Počas celého týždňa vozila Berta do školy, a následne navštevovala manžela, dokým nenadišiel čas syna vyzdvihnúť. Snažila sa zmierniť Bertov strach o otca, ktorý bol napojený na nespočetné množstvo hadičiek a pípajúcich prístrojov.
„Niekde uprostred tejto katastrofy sa roztvorila priepasť.“
V živote Katherine priam zúril hurikán. Pred týždňom podala výpoveď na univerzite, a práve vydala knihu, kedy jej na dvere klopal ďalší termín. Katherine sa pozvoľna začala zamýšľať nad zimou svojho života.
„Je to obdobie chladu, neplodná časť života, behom ktorej ste odrezaní od sveta, cítite sa odstrčení, mimo diania, vrhnutí do role štvanca alebo neschopní sa pohnúť z miesta.“
Hlboké prežitky a sebareflexia ľudskej existencie so sebou prinášajú múdrosť. Múdrosť, ktorú si v uponáhľanom svete tak celkom neodvažujeme pocítiť. Počas toho, ako sa manžel Katherine zotavoval, začala si všímať na sebe bolesť na pravej strane brucha. Pri lekárskom vyšetrení priznala, že už rok ignoruje príznaky rakoviny čriev.
„V skutočnosti som sa hanbila. Vždy som si myslela, že ja, veľmi múdra osoba, nikdy nepodľahnem závislosti na práci. A aj tak som pracovala tvrdo a tak dlho, až som ochorela. A čo je ešte horšie, takmer som zabudla, ako odpočívať.“
Prázdnota. Urážlivosť. Podráždenosť. Pocit štvanej zvery. Potreba stiahnuť sa do samoty a rozjímať. Opúšťať niektoré staré väzby, a zároveň nechať spať niektoré priateľstvá, aj keby len na moment. Odhodlanie na vzostupe vedome si porozumieť. Ťažké obdobie – ktoré Katherine nazývala zimovaním – práve otvorilo svoju náruč.
„Skoro si hovorím, či by som v nej s dobrou prípravou nemohla nájsť i potešenie. Cítim, že klesám, a viem, že pečenie a varenie ma nadlho nezachránia. Bude horšie: temnejšie, hrozivejšie, opustenejšie. Chcem si nachystať žinenku, ktorá stlmí nevyhnutný pád. Chcem byť pripravená na všetko.“
Katherine si postupne začala uvedomovať, že sa nachádza na prahu nového života.
„Najlepšie sú dni, kedy je taká zima, že aj blato zamrzne a pod nohami potom praská uspokojivo pevná zem. Mráz zdôrazní každé steblo trávy a zvlnený okraj každého listu. V chlade je všetko dych berúce.“
Úvahy, ktoré prichádzajú na myseľ, sa dotýkajú cyklickosti života. Život je ako chodníček lesom, ktorý sa pred človekom postupne vinie. Jednotlivé striedavé obdobia rozkvetu a opadávania lístia so sebou odhaľujú nahé kosti. Pri zisťovaní príčiny bolesti brucha podstúpila Katherine testy a procedúry ako hladovanie, silné preháňadlá, ako aj bolestivé a nedôstojné vyšetrenia. Bolo jej naznačené, aby sa pripravila na najhoršie.
„Mám svoje chyby. Žijem s obmedzeniami. Musím niečo zmeniť. Ale to, čo by som skôr brala ako obetu, teraz pôsobí ako drobnosť, pretože už viem, čo mi prinesie.“
Hlavou sa jej postupne premietajú myšlienky strachu – z nedostatku peňazí, smrti, zlyhania. Hovorí im, že sú to tichí jazdci apokalypsy, ktorí prichádzajú po západe slnka.
„A napriek tomu sa ďalej blížim k priepasti. Keď som opustila stabilnú prácu, zahodila som bezpečné základy svojho života. Počas dňa dokážem pripustiť, že to bolo rozumné rozhodnutie vzhľadom k stresu a pomaly ubúdajúcemu času pre rodinu. Avšak v takej chvíli si vážim vecí ako kľud a sloboda. V noci ma prepadá neznesiteľný nával konzervativizmu. Mala by som mať na sporiacom účte uložený ročný plat. Mala by som mať poriadne životné poistenie. Niekde som akosi všetko rozhádzala. Neviem síce kedy a kde, ale pohŕdam sebou. Vrtkavosť života na mňa doľahla a v tele cítim jeho ťažobu. Nie som nič, nikto, zlyhala som.“
Prichádza k poznaniu, že niekedy je predsa len potrebné byť vďačný za nočnú samotu a za zimu, ktorá dokáže človeka zachrániť pred vystavením svojich najhorších vlastností bdelému svetu.
„Istota je slepá ulička, v ktorej nie je priestor na rast. Tápanie bolí. Som rada, že sa pohybujem medzi nimi.“
Čím ďalej, tým viac Katherine po návšteve Stonehenge priťahovali rituály. Spočiatku jej prišli hlúpe. Avšak stali sa pre ňu otvoreným priestorom pre myšlienky, ktoré by inak vyhodnotila ako nezmyselné.
„Akonáhle sa nastavíte na zimovanie, uvedomíte si, že za život prežijeme tisíce zím, niektoré krátke, iné dlhé. Sotva sa manželova i moja choroba začali chýliť ku koncu a už už som verila, že sa všetko opäť usadí, prekvapila ma krutá zima, ktorá sa znenazdajky prikradla.“
Tou zimou bola Bertova úzkosť zo školy. Katherine cítila, že tou najdôležitejšou lekciou, ktorú sa kedy naučíme je, byť skutočne šťastní. V jej očiach šťastie predstavovalo schopnosť, ktorú nemožno len tak zastrčiť do tmavého kúta. V tomto okamihu nadišiel čas, aby naučila syna, ako zimovať.
„Máme potenciál byť šťastní. Šťastie je produkt mysle, ktorá môže pracovať slobodne a podľa svojich potrieb, ktorá je oslobodená od obrovskej ťažoby šikany a ponižovania. V detstve zvládame pracovné podmienky, ktoré by sme ako dospelí odmietli tolerovať: naše zručnosti sú neustále vystavované nepriateľskému publiku, ako motivácie sú nám miesto odmien predkladané vyhrážky, fungujeme v spoločnosti, ktorá sa nám vysmieva a podpichuje nás, odhaľuje naše najtrápnejšie túžby a vystavuje naše nové sformované telo podrobnej prehliadke. To by dospelého zničilo.“
Katherine sa v úvahách ponára k myšlienke, že v dospelosti sa mnohí z nás učia naslúchať svojmu smútku. A to je zimovanie. Vedomé prijatie smútku, skúsenosť dovoliť si ho precítiť, čeliť najhorším zážitkom svojho života, a rovnako sa poddať hojeniu rán najlepšie, ako dokážeme.
„V spároch zimy sa všetci stretávame s vlkmi. Hladujeme, akoby časť nás chýbala a potrebovali by sme niečo vstrebať, aby sme boli opäť celí. Tieto potreby často napĺňame úplne zle: skúšame drogy a alkohol, ktoré nám spôsobujú otravu, namiesto toho, aby sceľovali; vrháme sa do vzťahov s ľuďmi, s ktorými sa necítime v bezpečí ani milovaní; hromadíme predmety, ktoré nepotrebujeme alebo si ich nemôžeme dovoliť a ktorých ťažobu potom nesieme na ramenách dlho po tom, čo hlad po nich odznie. Ale pod všetkým tým zmätkom a haraburdami leží túžba po omnoho jednoduchších veciach: láske, kráse a pohodlí, po príležitostnom chvíľkovom zabudnutí.“
Pravda o zimovaní znie, že v nej zmúdriete natoľko, že vašou úlohou sa stane odovzdať túto múdrosť ďalej. Každé životné zakopnutie je momentom, ktorý nám ponúka chvíľku k zastaveniu a stíšeniu. Katherine Mayová tieto chvíle označuje ako zimovanie. Než sa človek prepracuje k riešeniu, k tomu správnemu spôsobu, akým uchopiť svoju životnú krízu – stretne sa s mnohými neúspechmi a pádmi. Každý pochopený a vnútorne spracovaný neúspech sa však pozvoľna stáva zapusteným pevným kameňom pod nohami. Stane sa niečím, čo si s odstupom času vyhodnotíte ako bod, v ktorom ste dokázali rozpoznať a skutočne uvidieť vlastnú silu a nezlomnosť. Spočiatku vám vaša cesta nemusí dávať zmysel. Môže sa javiť ako dymové zrkadlo, v ktorom zbadáte nejasný, zahalený, zahmlený obraz bez schopnosti sa ustáliť. Môže byť rozbúrenou hladinou, na ktorej dno jednoducho nedovidíte. Môže pôsobiť ako vyprahnutá púšť, v ktorej sa vysmädnutí plahočíte bez konca. Počas svojho života človek prežije niekoľko takých zimovaní. Chladných, krutých, paralyzujúcich, dych berúcich, s ostrými hrotmi, ktoré sa nekompromisne zabodávajú priamo do duše. Po každom zásahu zostáva vždy hlboká rana. Niekedy sa zacelí. Inokedy neprestajne krváca, pri opätovnom premietaní už uplynulých udalostí v mysli a oživovaní spomienok. Tieto chvíle sú plné otázok a zamyslení. Schopnosť prijať smútok v jeho plnosti s vedomím, že nie je konečnou destináciou, značí pochopenie života v jeho cykloch. Smútok so sebou prináša hĺbku a s odstupom času aj perspektívu nových spôsobov ako pretaviť obdobie vnútornej samoty v transformačnú hybnú silu. Dočasná bolesť a mrazivá temnota bytia so sebou prináša témy, pred ktorými sa veľakrát odvracia pohľad. Prečo? Je náročné priznať si, že čelíme vnútorným démonom. Cítime slabosť bez pevnej pôdy pod nohami. Sme len krok od úplného chaosu a šialenstva, bezmocní a bez možnosti kontrolovať beh udalostí. Jediné, čo v skutočnosti máme je – tu a teraz. Ak obraciame zrak v agónii k minulosti alebo sme úzkostne pripútaní k budúcnosti – v oboch prípadoch nežijeme život. Dávno totiž už nie sme svojím minulým ja. A taktiež ešte nie sme budúcou verziou seba. Všetko podstatné sa odohráva hneď po zobudení. Katherine Mayová svojou knihou pozýva ochutnať život v jeho plnosti. Napriek strachu. Obavám, čo keď… Zimování je kniha o sebauvedomení, ktorá učí do hĺbky prijať nepredvídateľnosť svojho bytia. Prečo ju mať vo svojej knižnici? Je autentická – pravdivá, bez príkras. Je odvážna. Je zraniteľná a zároveň odhodlaná žiť život ďalej, ale inak. Podľa svojho tlkotu srdca.
„Veci, ktoré nás navždy zmenia sa dejú bez toho, aby sme vedeli, že sa stanú. A vo chvíli, ktorá vyzerá ako všetky ostatné, sa srdcia lámu, alebo hoja. A čas, ktorý plynie vytrvalo a s istotou, sa mimo hodín odtrhne z reťaze. Život sa môže zmeniť za malú chvíľu a potom človeku trvá celý život, kým tej zmene porozumie.“
Jeanette Winterson
Vydavateľstvo: Host
Rok vydania: 2022
Počet strán: 237
Rozmer: 135×205 mm
ISBN: 978-80-275-1026-9
Kniha dostupná na: Zimování – Hledání klidu v těžkých časech – Katherine Mayová | Nakladatelství Host (hostbrno.cz)
Mayová, K. 2022. Zimování: Hledání klidu v těžkých časech. Brno: Host, 2022. 237 s. ISBN 978-80-275-1026-9.
Add Comment