„Keby sme sa mohli pozrieť do srdca toho druhého a pochopiť jedinečné výzvy, ktorým každý z nás čelí, myslím, že by sme sa k sebe správali oveľa jemnejšie, s väčšou láskou, trpezlivosťou.“

Marvin Jeremy Ashton

 

 

Keď život zastrie ohlušujúca hmla vlastného bytia a vy stratíte svoj smer i obraz o sebe. Prežívanie vlastnej existencie sa stane ťažobou, ktorú nedokážete uchopiť, a ani racionálne vyhodnotiť spôsobom predstavujúcim riešenie. Emocionálny chaos a bolesť sa stanú tým, čo vás sprevádza a vy žijete spôsobom, ktorý ani z diaľky nepripomína slobodné bytie. Inak povedané, krysí závod otupený každodenným emočným stresom a neistotou. Latinskoamerická spisovateľka, Marcela Serranová,  mi svojou knihou Deset žen pripomenula veľmi dôležité slová, ktorých pôvodcom je Krishnamurti: „Ukazovateľom zdravia človeka nie je to, ako je dobre prispôsobený hlboko chorej spoločnosti.“ V príbehoch žien sa odzrkadľoval nielen ich vlastný svet, ale aj neviditeľná tenká niť v podobe prepojenia s príbehmi iných ľudí. Jediný spôsob, akým bolo možné prevziať opraty svojich emócií, spočíval v prerozprávaní príbehu.

Keď som sa začítala do rozprávania hrdiniek, spájala ich v mojich očiach jedna zásadná vec, potrebná pre každého človeka.

Možnosť dotknúť sa pravdy.

Miesta, kde sa stretáva ľudskosť s porozumením.

Tej večnej sopky, chrliacej lávu znova a znova.

V kruhu žien, v ktorom každá z nich bola súčasne obklopená iným svetom, kultúrou, vzdelaním, názormi. S ochotou a otvorenosťou načúvať.

V istom momente si dovoliť cítiť tak intenzívne emócie, ktoré nie sú jednoduché na zdieľanie, ale nesmierne potrebné k tomu, aby si vo svojich životoch dokázali vytvoriť priestor pre ticho a uvoľnenie. Paradoxným zistením niekedy môže byť až mrazivé precitnutie v prežívaní hlbokého pocitu osamelosti vo vzťahoch a interakciách, ktoré by naopak mali byť zdrojom porozumenia a blízkosti.

Marcela Serranová a jej kniha, sú ako hmatateľné stelesnenie myšlienky Stephena Porgesa: „Ak chcete zmeniť svet, začnite tým, že sa budú ľudia vďaka vám cítiť viac v bezpečí.“ Pretože nie je nič ničivejšie a devastujúcejšie, ako neustály strach a boj za právo žiť život v súlade s tým, kým v hĺbke duše ste. A nič desivejšie, ako stavať do úzadia autentickosť, ktorá je tou kľúčovou ingredienciou unikátnosti. Pretože inak je celkom jasným scenárom, postupný zostup po rebríku vlastnej psyché až do bodu, v ktorom už nebudete vedieť, kým ste…

 

„Čakal ich zvláštny deň. Vedeli, že to, čo je pred nimi, nie sú len slová.“

Prvý príbeh sa dotýka ženy menom Francisca. Ústrednou témou jej príbehu bola nenávisť. K matke i k sebe… Pretrvávajúca a eskalujúca nenávisť mala za následok ubíjajúci pocit vyčerpania. Francisca bola Natašinou najstaršou pacientkou. Terapia pre ňu bola v istom momente otázkou života a smrti. Jej príbeh by však nebol úplným, ak by sa nedotýkal aj príbehu jej matky a babičky. Francisca nezažívala vo svojej rodine prijatie. To, čo bolo neustále prítomné, bol emocionálny chlad a nepochopenie. Svoj život upla počas dospievania na výkon v domnienke, že sa matke zavďačí. Celé jej detstvo bolo ale poznačené bdelosťou a ostražitosťou.

„Keď už nešlo moje zásluhy prehliadať, povedala mi jedného dňa výsmešným tónom: Vždy som mala podozrenie, že ľudia, ktorí sú dobrí vo všetkom, v skutočnosti nie sú k ničomu.“

Bolesť, ktorá sa niesla jej príbehom, bola jej osobným mementom. Nechcela vo svojom živote opakovať chyby jej matky. Jej cieľom bolo hlavne prerušiť rodovú líniu. Byť dobrou matkou. Dobrou manželkou. Človekom, ktorý je schopný dať lásku. Po Franciscinom rozprávaní nasledoval príbeh Mané. Svoj život prirovnala k filmu Sunset Boulevard.

„Na strednej som excelovala v divadelných predstaveniach. Každá rola sa mi páčila, muži, ženy, mladí, starí. Akonáhle som vyšla na pódium, razom zo mňa opadla všetka tá dusivá ťažoba provinčného života.“

Herecká kariéra sa pre Mané stala do značnej miery osudnou. Keď ju obsadili do role Blanche DuBois v predstavení Električka zvaná Túžba od Tennessee Williamsa, zmietala ňou radosť. Tá sa však skončila hneď po premiére aj s jej dráhou herečky. Po predstavení čakala na svojho muža Rucia, Miesto neho prišiel jeho najlepší priateľ – Pancho. Oznámil jej Ruciovu náhlu smrť, keď mal namierené za ňou do divadla.

„Pochopila som jednu dôležitú vec: život mi nadelil ohromný dar. Milovala som a bola som milovaná.“

Juana a jej príbeh sa prelína so životom jej matky, a aj jej dcéry Susy. Juana bola jedináčik. Od svojej mamy sa naučila byť energická a neúnavná. Keď do života jej matky zasiahla mozgová mŕtvica, nastal zlom a všetko akosi nabralo iný spád. Juane sa život o čosi viac zrýchlil v okamihu, keď jej diagnostikovali hyperkinetickú poruchu.

„Celý svoj život som sa snažila nebyť nešikovná, a to nielen vo veciach tela, ale aj vo veciach duše.“

Simona svoje rozprávanie otvorila myšlienkou, dotýkajúcou sa opovrhovaním žien, ktoré sú schopné pre udržanie si muža urobiť čokoľvek. Simona vyštudovala sociológiu a značnú časť jej príbehu reprezentoval boj za rovnoprávnosť žien, ako aj za rešpekt voči ich odlišnostiam. Jej dlhodobým vnútorným úsilím bolo dosiahnuť čo najväčšieho oslobodenia sa, napriek tomu, že cítila ako jej život ubieha.

„Človek sa môže vzbúriť, oslobodiť, ale nikdy nebude úplne voľný.“

Layla promovala na Chilskej univerzite. Naučila sa byť obozretnou a podozrievavou. Súčasťou jej bytia sa však stal alkohol. Narodila sa do prostredia, v ktorom dominoval mužský princíp. Mala sedem súrodencov, a aj to prispievalo k pocitu osamelosti, absencie pozornosti. Ako novinárka sa následne orientovala na investigatívnu žurnalistiku.

„Láska k deťom je zvláštna cnosť, ktorá mne chýba. Nie je vrodená všetkým bytostiam, alebo všetkým ženám. Je to ako viera, buď ti bola daná, alebo nebola. Nemôžeš si ju stvoriť z vlastnej vôle.“

Luisa, ako sama hovorí, žila na samom kraji sveta. Milovala vôňu čerstvo pokosenej trávy. Mala ju možno o kúsok radšej, než vôňu čerstvého chleba. Keď spoznala Carlosa, jej život sa razom zmenil. Ich spoločné roky ubiehali veľmi rýchlo. Do života im v istom okamihu zasiahol nečakaný zvrat, keď Carlosa raz v noci odviedli. Luisa sa cítila bezradná. Zrazu žila v neistote s dvoma malými deťmi.

„Spomenula som si, ako mi Carlos hovorieval: Právo a spravodlivosť nie je to isté, Luisa. Pamätaj si, zákon nie je spravodlivosť. Kde som teda mala hľadať spravodlivosť, Carlos? A tak začala moja kalvária.“

Guadalupe prišla na stretnutie z donútenia matky. Chcela odborne rozobrať dcérinu orientáciu. Dôvod, pre ktorý sa však rozhodla prísť Guadalupe, bola najmä číra zvedavosť.

„Predpokladám, že keby som s tým prišla až v dospelosti, tak by sa mi do toho nikto neodvážil kecať. Ale keď sa vám to prihodí počas dospievania, je faktor rodiny úplne fatálny. Je to úplné peklo. Všetci majú pocit, že musia povedať svoj názor, a vážne veria, že na to majú právo.“

Andrea vedela odjakživa, že sa chce stať novinárkou. Byť v centre diania. Počas svojej kariéry čelila mnohým problémom. Strach z verejného vystupovania, návaly paniky, paranoja. Veľakrát cítila, že nevie, kým v skutočnosti je.

„Ak v človeku niečo dokáže vyvolať pocit, že je prenasledovaný, potom je to sláva.“

Ana Rosa mala spočiatku strach prehovoriť pred ostatnými ženami. Nepripadala si ako niekto, kto by mal čo povedať. Svet sa jej zdal akosi priveľký a radšej ho sledovala z diaľky. Pre svoju zakríknutosť. Jej život pozostával iba z práce, disciplíny a averzie k prežitkom. Nikdy sa nevydala. Manželstvo, a ani láska ju v tomto zmysle akosi nelákali.

„Vždy mi hovorievali, že mám rešpektovať blížneho svojho, a to sa vo mne tak zakorenilo, že sa mi často stáva, že verím viac naučenému než svojim vlastným inštinktom.“

Záverečný príbeh, ktorý uzatvoril toto neobyčajné stretnutie žien, patril Nataše a jej životnému odhodlaniu, húževnatosti a nezlomnosti. Od detstva mala v sebe ukrytú silnú spomienku, ktorá súvisela s jej otcom. Tá spomienka spočívala v slovách, ktoré jej kedysi adresoval: „Nataša, sila ľudí je v ich schopnosti prežiť osamote, nezávisle na ostatných. Nepatria stádu, ale iba sami sebe.“

Keď ste konfrontovaní s realitou života, postupne si uvedomíte, že sa môže zmeniť z minúty na minútu, bez náznaku varovania. Všetko, čo dovtedy považujete za pevné piliere vlastnej existencie sa zrazu stane iba rozbitou skladačkou, ktorej prestávate rozumieť. Vidíte jednotlivé časti. Viete, ako vyzerala predtým, no teraz vám jej konečný obraz nedáva zmysel a stáva sa tichým volaním o pomoc. Kniha Deset žen vám rozpovie príbehy, s otvoreným koncom a štipkou nádeje. Pretože niekedy je najnáročnejšie vidieť iným zrakom tie časti v sebe, o ktorých sa tak urputne presviedčame, že sú predsa v poriadku. Tie kúsky príbehu, o ktorých sa mylne domnievame, že sme si ich zaslúžili a sú definíciou toho, ako ďalej kráčame svetom. Tie mentálne obrazy a konštrukty, o ktorých na povrchu žartujeme, aby sa možno niesli o čosi ľahšie.

Marcela Serranová svojou knihou pozýva k zamysleniam. Pre mňa sa stal každý príbeh hlavných protagonistiek rozprávaním odvahy, nesúcim v sebe veľmi podstatný odkaz.

 

Aký odkaz mám na mysli?

Ako nesmierne potrebné je otvoriť náruč sebe.

Prerozprávať svoje skúsenosti bez pocitu hanby a súdenia, môže spustiť nečakanú lavínu súcitu a prijatia. Pomôcť prehĺbiť vzájomné medziľudské spojenie. Byť tým úlomkom skladačky, ktorá dá zmysel a zapadne do inej.

Nepodceňujme preto dôležitosť cesty, ktorou sme prešli úplne sami.

Na miestach, v ktorých sme sa brodili tmou a cítili stratení, ale kdesi v kútiku duše i odvážni zároveň.

Tam, kde vy môžete vnímať iba slabosť, rozpoltenosť, skľúčenosť či osobné zlyhanie – môžu iní vo vás vidieť človeka, ktorý si zvolil postaviť sa za seba aj keď bol obklopený chaosom a bolesťou.

A to je definícia hrdinu, ktorý keď objal seba, objal i svet.

 

 

 

„Všetci sme v priekope, ale niektorí sa pozeráme na hviezdy.“

Oscar Wilde

 

 

Vydavateľstvo: Host

Rok vydania: 2014

Počet strán: 336

Rozmer: 138×206 mm

ISBN: 978-80-7294-783-6

Kniha je vypredaná

Serranová, M. 2014. Deset žen. Brno: Host, 2014. 336 s. ISBN 978-80-7294-783-6.