„Neexistuje žiadny liek na lásku, len milovať viac.“

 Henry David Thoreau

 

 

Ľudí, ktorých v živote stretávame, sa zvyčajne môžu javiť, že zapadajú do bežnej normy. Rovnako obvyklá a pomerne vágna by mohla byť ich odpoveď na otázku ako sa majú. Avšak pod povrchom môžu horieť veľmi skutočné, živé a intímne momenty, ktoré s duševnou pohodou majú pramálo spoločné. Až do toho zlomového momentu, kým si dovolíme viesť s niekým skutočne hlboký rozhovor. Pod povrchom medzitým leží mnoho príbehov, podporených rozličnou dynamikou, ako aj spleťou pocitov a emócií, ktoré už nechcú byť viac ukryté, čakajúc na ďalšiu výzvu od života, v ktorej by sa vedeli stať ochromujúcimi. Dovolím si v tejto chvíli odvážne tvrdiť, že každý človek mal vo svojom živote určitú etapu, keď sa cítil stratený. S nízkou mierou sebahodnoty a možno aj sebaúcty, kedy časť príbehu závisela iba od schopnosti jednotlivca ísť napriek tomu ďalej, i keď ho nikto nepovzbudzoval a nikto mu netlieskal. Práve tieto cesty, sprevádzané tichom a samotou, vedia byť zásadné. Dávajú priestor na tvorbu korektívnych životných skúseností. Sú mostom medzi dvoma svetmi.

Jeden z nich je sprevádzaný skúsenosťami, podporenými minulosťou a pretrvávajúcimi presvedčeniami. Tento svet slúžil k prežitiu.

Ten druhý sa otvorí, ak si niekde na pozadí poviete: „Keď skočím, moje budúce ja ma zachytí.“

Kniha Na živote je krásne aj to… je pre mňa najmä pripomienkou o sile láskavosti. O tej vzácnej a krásnej schopnosti, dokázať oceniť a uznať seba. Aj počas dní, keď tým jediným úspechom bolo možno iba vstať z postele. Láskavosť k sebe, je ako podaná ruka poznania osobných hraníc. Kniha Kataríny Brňákovej bola ako jasné premostenie k myšlienke, ktorú som kedysi čítala: „Neviem o sebe nič dopredu a moje dobrodružstvá sa začínajú až vo chvíli, keď o nich rozprávam.“ Táto myšlienka vo mne evokovala pozvanie na objavnú cestu rastu človeka, ktorého odhodlanie je vždy o čosi vyššie, než strach. Svoje ja však vždy o niečo viac spoznávame krokmi, pre ktoré sa rozhodneme i keď je výsledok ešte v nedohľadne.

A presne taká je aj kniha Na živote je krásne aj to…

 

Kedy začať písať svoj nový príbeh?

Odpoveďou môže byť – nečakať na vhodný moment, kým…

Budem pripravený.

Budem mať ideálne podmienky.

Budem si viac istý sebou.

Budem dosť.

„Pozerajte sa hore! Smerom hore! Keď vám bude zle, vždy sa pozerajte hore, neskloňte hlavu.“

Tak zneli slová sestričky, ktoré si autorka pripomínala nie iba počas náročných chvíľ, ale aj v tých, ktoré so sebou niesli pocit hlbokého šťastia. Katarína Brňáková neponúka príbeh v bežnom ponímaní, na aký je čitateľ zvyknutý. Kniha totiž pozostáva z krátkych blogových príspevkov, mapujúcich život so všetkým, čo prináša. Skrz prežité skúsenosti, ako aj pochopenie vlastnej hodnoty, vnáša do jednotlivých pasáží humor, vďačnosť i nadhľad. Ukazuje cestu sily, ktorú nadobudla vo chvíľach, keď si dovolila spoznať, kým je. To, čo vnímam ako nesmierne cenné, je ľahkosť, plynulosť, úprimnosť a otvorenosť v príbehoch, ktoré som mala možnosť objavovať každou prečítanou stránkou.

„Na živote je krásne aj to, že ak veríme na zázraky, zrazu ich dokážeme vytvárať aj sami.“

Bolo mi veľmi blízke cítiť zo štýlu písania autorky ľudskosť, nadhľad a vďačnosť. Každým pozorovaním behu života utvrdzuje čitateľa v myšlienke, nenechať si zobrať dnešok, pre myšlienky späté so včerajším dňom, prípadne strachom z toho budúceho. Jednotlivé príbehy so sebou niesli navnímané poznatky o kráse každodenného života. Tie drobné okamihy, v ktorých už len prebudenie do nového dňa, dáva príležitosť niečo urobiť inak.

„Niekedy nám situácie, v ktorých potrebujeme pomoc, prinášajú požehnanie.“

Povedať svojmu životu áno, i keď ste vnútorne rozbití na kúsky a zažívate skúsenosť, s ktorou si aktuálne neviete dať  rady. Nebyť osamelým a opusteným ostrovom s pocitom, že všetko musíte zvládnuť sami, pretože nemusíte… Dovoliť si emócie, ktoré môžu mať rôznu príchuť a náboj. Dovoliť si nechať si pomôcť. Nechať druhých, nech tu rovnako môžu byť pre nás.

„Je na nás, aký význam dáme dianiu a našej úlohe v živote druhých.“

 

Prežiť život hodný nasledovania. Život, v ktorom sa v každom okamihu zrkadlí láska a dobro. Nie je potrebné meniť svet. Ten sa o seba postará. To podstatné sa odohráva tam, kde naša osobná moc a sila má dar vplývať na najbližšie vzťahy v bezprostrednom okolí. Americká spisovateľka, aktivistka a učiteľka – Helen Adams Keller, povedala: „Všetko má svoje čaro, aj temnota a ticho… a ja sa učím, nech už som v akomkoľvek stave, práve tam byť spokojná.“ Žiť život tak, akoby bol nekončiacim zázrakom. Pretože ak si už myslíte, že vás nedokáže ničím prekvapiť, ohúriť, či zhodiť zo sedla – neverte tomu. Vždy má o čosi navrch. Tajné eso v rukáve, ktorým vás vyzve na ďalší krok.

A preto…

Každé ráno nám dáva šancu pestovať sebalásku so všetkými nuansami našej osobnosti, pretože to je to, čo dáva nášmu prežívaniu ľudskosť a hĺbku. I keď sa stretneme s niečím neznámym v bezprostrednej blízkosti, čo nás môže ohroziť, vyvinieme úsilie, z ktorého nakoniec vznikne klenot.

Jeden jediný.

My.

Ďakujem Katarína…

Keď som písala posledné slová recenzie, cítila som, že príbeh ešte nie je akosi úplný. Želala som si viac… Boli vo mne otázky, na ktoré som chcela počuť odpoveď. Kataríninu odpoveď. Autentickú a úprimnú. Bez príkras. A tak som ich položila…

Rada by som sa o ne s vami teraz podelila.

 

  • Akú radu by ste v súčasnosti odovzdali svojmu mladšiemu ja, ktoré sa ešte len vydáva na cestu písať si svoj vlastný príbeh života?
  • Nikdy nedávaj zľavu zo svojej hodnoty.

 

  • Čo bola najvzácnejšia rada, akú ste kedy dostali v zmysle prístupu k životu?
  • „Posúvaj svoje hranice a rozšíriš svoj vplyv.“

 

  • Ktorá osobná skúsenosť viedla k najviac dôležitému uvedomeniu / poznaniu vo Vašom živote?
  • Rozvod. Bola to skúška hodnôt a toho, či som hodná postúpiť na ďalšiu úroveň. Zotrvanie v stave, kde dôkazom lásky má  byť vzdávanie sa časti identity je nielen seba sabotáž, ale pomalá vražda vlastnej duše.

 

  • Ktoré cnosti ste v sebe objavili vďaka Vašej životnej ceste a stali sa súčasne osobnou silou, či motiváciou pre iných?
  • Autenticita. Žiť to, čomu veríme. Neznamená to, že nikdy nepôjdeme proti sebe, ale že postupne žijeme viac toho, čo „chceme a môžeme“ ako toho, čo „musíme“.
  • Dokázať povedať NIE. Je to znak skutočnej sebalásky, z čoho pramení veľa dobra.
  • Pokora. Pre mňa znamená využiť všetko, čo viem, mám a kým som, v prospech seba AJ druhých. Keď to robíme iba pre seba, je to sebectvo. Keď to robíme iba pre druhých, je to martýrstvo. Keď je to vyrovnané, je to pokora. Vo všetkom.
  • Trpezlivosť. „Kľúčom k tomu, aby sme mali všetko, čo chceme a je k dobru všetkých, je nechcieť všetko naraz.“

 

  • Ak by ste teraz mali možnosť pozrieť sa do očí a poďakovať sebe, ako svojmu najlepšiemu podporujúcemu priateľovi vo svojom živote, čo by ste mu chceli povedať?
  • Som ti nesmierne vďačná, že si sa rozhodla byť šťastná. Teda prijať to, čo príde, s pokorou. Môcť byť aj nahnevaná, sklamaná, znechutená, frustrovaná, smutná a pritom si byť vedomá, že to prejde a ako podmaz stále tam je šťastie. Ktoré nie je pocit, ale rozhodnutie pre život hodný žitia. Pokoj na duši, vedomie, že všetko sa deje pre nás a nie proti nám. Vďaka, že si sa pre to rozhodla. Byť šťastná.

 

  • Aké liečivé slová pre dušu ste potrebovali počuť v tých najnáročnejších výzvach?
  • Som tu s tebou. Čo potrebuješ? Ako ti môžem pomôcť? Počúvam ťa. Vidím ťa. Cítim ťa. Vnímam ťa. Súcitím.

 

 

 

 

„Zasadiť kvety v záhrade, znamená veriť v zajtrajšok.“

Audrey Hepburn

 

 

Vydavateľstvo: TOP1 knihy

Rok vydania: 2020

Počet strán: 144

Rozmer: 127×191 mm

ISBN: 978-80-89976-01-0

Kniha dostupná na: Na živote je krásne aj to… – top1knihy.sk

Brňáková, K. 2020. Na živote je krásne aj to. Šaľa: TOP1 knihy, 2020. 144 s. ISBN 978-80-89976-01-0.