„Cieľom tvojho života je byť šťastný.”
Dalai Lama
Väčšina nášho života sa odohráva na pozadí našich myšlienok. Prostredníctvom nich máme možnosť utvárať vlastnú existenciu, hľadať cesty, či chodníčky, skrz ktoré môžeme voľne plynúť a plávať životom. Môžu absolútne prežiariť náš vlastný svet, pridať mu farby, obrúsiť zdanlivé hrany jeho vnímania. Eleanor Roosevelt vyslovila pamätné slová, keď povedala: „S novým dňom prichádza nová sila a nové myšlienky.” Slová sa v tomto smere stávajú druhoradými v porovnaní so silou a trvácnosťou myšlienok, pokiaľ sú vedené jasným a priamym zámerom. Avšak niekedy sa život môže stať neznesiteľným, a vlastná existencia na príťaž. Môžeme dôjsť na rázcestie, v ktorom nebudeme tak zreteľne počuť slová vyvierajúce z najhlbšieho miesta vlastnej duše a nastane zmätok, ktorý obráti naruby všetko, čo sme si doposiaľ mysleli a čomu sme verili. Hovorí sa, že tie najnáročnejšie cesty vedú k tým najúžasnejším miestam. A tí, ktorí lietajú sami, majú tie najsilnejšie krídla. Je to však naozaj tak aj v prípade, keď je naše bytie plné tieňov, hlboko skrytých emócií, či nevypovedaných slov? Keď životné lekcie sú natoľko náročné a zraňujúce, že požierajú vnútro človeka v takej miere, až sa jeho bytosť pomyselne rozkladá na drobné kúsky? Je možné tento proces včas zvrátiť? Má každý človek vopred daný svoj vlastný počet úderov srdca?
„Gréta vždy tvrdila, že sebevrahovia myslia len na seba a že im je ľahostajné utrpenie, ktorému tu zanechajú svojich drahých. Napoleon sa počas svojich show na túto úvahu často odvolával, mal na to ten istý názor. Ale niekedy prichádzajú chvíle, kedy sa to, za čo si bojoval, zdá byť bez zmyslu, a slová, ktoré si až doposiaľ hovoril, slová, ktoré toľkým ľuďom pomohli v ťažkostiach, sa z ničoho nič stanú tým, čím naozaj sú: slovami. Ničím viac a ničím menej. Bezvýznamnými slovami. A tak to vzdáš. Uvedomuje si, že by nebol schopný nikomu vysvetliť, akými fázami prešiel, než sa onoho večera ocitol na Manhattan Bridge. Trochu ako keď končí láska: je preč, bodka, nič s tým nenarobíš.”
Sedem dní. To je všetko čo máš. Sedem dní. Napoleon, Aretha, Emily a Daniel. Štyria ľudia, ktorí nadobudli presvedčenie, že ich život dosiahol úplné dno, sa stretnú so záhadným neznámym, ktorý s nimi uzavrie dohodu. Venuje im sedem dní, kedy majú spoznať opätovne lásku k životu. Následne ich vráti na rovnaké miesto do momentu, kedy sa rozhodli spáchať samovraždu, a budú môcť spraviť nové rozhodnutie o živote. Pre niekoho sa posledný deň života možno zmení v prvý.
„Áno, bolí to. Dívať sa na to, že život pokračuje bez nás, vždy to bolí. Nie preto, že je príliš krásny alebo príliš zlý, ale preto, že si jednoducho ide ďalej a často spôsobom, ktorý by sme nikdy neočakávali.”
Paolo Genovese prostredníctvom svojej knihy rozohráva spletitý príbeh na pozadí pochmúrnych životných príbehov. Jednotlivé charaktery vykresľuje s nesmiernou dávkou citu a pochopenia. Ponúka hlboký vhľad do duší hlavných protagonistov, odhaľuje empaticky ich motívy jednania, čím ich necháva prehovoriť priamo k čitateľovi a zasiahnuť ho v tej najrýdzejšej podobe.
„Ľudia. Myslím, že to je to najdôležitejšie, o čo by ste prišli, uvažuje muž. Sú ľudia, vďaka ktorým je budúcnosť nepredvídateľná a fascinujúca, a vás ich po ceste čaká mnoho.”
Ako záhadná, tajomná a láskavá sa javí postava neznámeho, ktorý ich počas siedmych dní sprevádza a vďaka ktorému čitateľ zhliada mnoho zázračných momentov a podnetných myšlienok k zamysleniu. Je nielen sprievodcom postáv, ale taktiež akýmsi „hlasom duše”, upínajúcim pozornosť k tomu, na čom skutočne záleží s hlbokou dávkou ľudskosti. V tejto knihe sa necháte radi voľne unášať slovami. Sú plné emotívnych dojmov, čím umožňujú ponoriť sa do príbehu a pochopiť jednanie postáv v plnej miere.
„Behom rokov nazhromaždil veľa rád, úplný poklad. Spoznal toľko ľudí, ktorí mu niečo nechali: pesničku, vetu, pohľad, tajomstvo, detskú spomienku, alebo len dojemné slovo. Aby to všetko nezabudol, poznamenáva si to do starého koženého diára. Stránky a stránky husto popísaných pocitov spojených s menami. S postupujúcim časom máme tendenciu zabúdať, a to aj veci, ktoré nám v danom životnom okamihu pripadali zásadné. Ale preňho má čas zvláštny význam. Je ako učiteľ, jeho kurzy sú sedem dní v týždni viacmenej rovnaké a on si do svojho diára zapisuje nevyhnutné poznámky, aby žiadnu lekciu nepokazil. Pretože aj tá najmenšia chyba vedie k tragédii.”
Vďaka príbehu je možné si uvedomiť viaceré roviny či piliere života. Skrz rozprávanie je badateľných mnoho aspektov, bez ktorých by bolo takmer nemožné vidieť a cítiť prúdenie života. Otázka, ktorá sa mi postupne niekoľkokrát vynorila v myšlienkach a visela neustále vo vzduchu znela, či nasledovaním svojej duše je možné naozaj dosiahnuť jej cieľ. Taliansky spisovateľ a režisér Paolo Genovese vytvoril príbeh, ktorý v človeku bude dlho rezonovať.
„Vždy je to ako znovu umrieť, myslí si muž bez mena, keď z okna svojej izby pozoruje opustené ihrisko na basketbal. Životy, do ktorých vstupuje, sú filmy, ku ktorým neexistuje scenár, nanajvýš veľmi hrubá osnova. Až za nejakú dobu začína byť jasné, o aký typ príbehu sa jedná. Vždy to je ale dráma, ktorou občas prebleskne komédia. Zažil už pár trilerov, pár hororov, ale hlavne naráža na existenciálne filmy noir, ktoré by mohli so cťou súťažiť na Sundance Film Festivale. Ich pravá hodnota tkvie vo finále, a to sa vždy líši. Niekedy je predvídateľné, inokedy má potenciál postaviť východiskovú situáciu na hlavu. V mysli sa mu hromadia mená a tváre, krížia nádeje, tragédie aj iskry znovu objaveného šťastia. Keby usporiadal prehliadku protagonistov, bola by to nekonečná rada najrôznejších tvárí ako v reklamnom spote Applu: mix etník, pohlavia, veku, pôvodu. Tie tváre by sa však neusmievali, bol by v nich strach, hnev, úzkosť, neistota, starosť, melanchólia, smútok, duševné stavy, ktoré sa v žiadnej reklame neobjavia.”
Čo dodať na záver? Možno už len myšlienku, že dobré knihy majú schopnosť prebudiť v človeku túžbu prežiť daný príbeh. Avšak skvelá kniha, vám v tomto smere nedá na výber. Aký citát by dokonale vystihol knihu, ktorej ste boli práve svedkom? Ak by som mala zvoliť iba jeden, boli by to slová, ktorých autorom je Michail Larionovič Michajlov – „Knihy sa majú vyberať ako priatelia – uvážene a nadlho.”
„Život nie je o hľadaní seba. Život je o utváraní seba.”
George Bernard Shaw
Vydavateľstvo: XYZ
Rok vydania: 2019
Počet strán: 208
Rozmer: 130×190 mm
ISBN: 978-80-7597-486-0
Kniha dostupná na: Paolo Genovese | Albatrosmedia.sk
Genovese, P. 2019. První den mého života. Praha: XYZ, 2019. 208 s. ISBN 978-80-7597-486-0.
Add Comment