„Len vtedy budete slobodní, keď si uvedomíte, že nepatríte na žiadne miesto – patríte všade, ale nie na konkrétne miesto. Cena je vysoká, no odmena ešte väčšia.“
Maya Angelou
Túžba po objavení vlastného ja. Zraniteľnosť a nahota vlastnej duše. Teória pocitu skutočne patriť sebe. Autenticita, sloboda a sila verzus pocity odpojenia, strachu a strata zmyslu pre spoločenskú ľudskosť. Hovorí sa, že ľudská duša je silnejšia, než čokoľvek, čo jej dokáže skrížiť cestu. Vždy, keď čelíme náročnej životnej skúške však na konci dňa záleží iba na tom, či sme zostali verní sebe a svojim ideálom. Americká autorka, lektorka a aktivistka Marianne Williamson sa o duchovnej ceste vyjadrila ako o odúčaní sa strachu a akceptovaní lásky. Ocitnúť sa však na duchovnej ceste života neznamená odčlenenie od sveta – práve naopak. Predstavuje hlbšie ponáranie sa do podstaty bytia, odkrývanie pravdy. Čím hlbšie dokážeme upriamiť pozornosť do vlastného príbehu života, tým väčšmi je možné strhnúť zo svojej osobnosti nánosy bolesti, ktoré sa objavili na to, aby preliečili pravú podstatu v nás. Niesť svoje jazvy a očistiť myseľ od limitov totiž vyžaduje nesmiernu guráž. Tá pravá sila tkvie v neoblomnosti ducha. Nemusíte sa nikým stať, ani ničím byť – vy už dávno niekým ste. Človekom plným snov a vízií, osobnosťou, ktorá v hĺbke svojej duše vie, na čom skutočne záleží. To, čo prichádza do vašich životov preto nechajte pozvoľna vstúpiť. Rovnako ako to, čo z nich odchádza ďalej nepripútavajte k sebe. Hľadajte iba to, čo dáva vášmu životu zmysel. Otázka, ktorá sa nesie naprieč stránkami knihy znie: Zostať lojálny voči skupine či voči sebe? Odpoveď na ňu možno nebude tak celkom jednoduchá. Výskum Brené Brownovej sa realizoval pol roka pred 11. septembrom, v ktorom sledovala, ako ľudí mení strach.
„Keď začínam písať, neviem uniknúť paralyzujúcemu strachu. Najmä keď si uvedomím, že výsledky môjho výskumu spochybňujú dávno osvedčené presvedčenia a myšlienky. Keď sa to stane, onedlho mi začnú schádzať na um myšlienky ako: Kto som, že tvrdím také niečo?“
Brené Brown v úvode svojej knihy rozpovedá príbeh, ktorý celkom otriasol jej životom a znamenal jednu z najbolestivejších rán, ktorý dokázal zlomiť jej srdce, ducha a zmysel pre vlastnú hodnotu. Ako hovorí, v takýchto okamihoch môžu nastať iba tri situácie. Buď žijete v neutíchajúcej bolesti a nachádzate úľavu v jej otupení, alebo popierate svoju bolesť, a tým svoje utrpenie prenášate na ostatných okolo seba a na svoje deti. Treťou situáciu je, že objavíte odvahu vyriešiť tú bolesť a vyvinúť v sebe empatiu a súcit samého so sebou a inými, čo vám umožní pozorovať bolesť vo svete jedinečným spôsobom.
„Nadhľad je výsledkom skúseností.“
Vo svojom životnom príbehu spočiatku Brené nenachádzala dostatok skúseností na to, aby si dokázala jednotlivé súvislosti prepojiť v zmysle toho, čo sa okolo nej dialo. A práve ticho poskytovalo v jej dospievajúcich časoch možnosť tvoriť príbehy, ktoré mohli byť tým najväčším nebezpečenstvom. Tieto príbehy častokrát sprevádzala samota a myšlienka, že si nezaslúži byť milovaná alebo niekam patriť.
„Čas plynul a ja som spoznala mnoho ľudí lepšie, ako sa poznali sami. Lenže v tomto procese som stratila vlastné ja.“
V roku 1987 sa Brené zoznámila so Stevom, s ktorým sa cítila viac sama sebou a ktorý súčasne videl jej pravú podstatu – skutočné ja. Steve si rovnako prešiel rodinnou traumou, čím mali obaja možnosť porozprávať sa o svojich skúsenostiach a otvoriť sa. Ich rozhovory obsiahli témy týkajúce sa osamelosti, s ktorou bojovali, ako aj o neznesiteľnej bolesti z faktu, že nikam nepatrili.
„Nikdy nepodceňujte silu toho, že vás niekto vidí – je únavné stále bojovať sám proti sebe, keď vás niekto skutočne vníma a ľúbi.“
Deň po skončení magisterského štúdia v roku 1996 si Brené dala sľub, že skončí so svojím závislým správaním. Avšak vo svojej tridsiatke zamieňala jeden druh sebadeštrukcie za druhý. Postupne začala hovoriť o svojich obavách a bolesti, rovnako ich začala spochybňovať a zamýšľať sa nad tým, čomu vo svojom živote prikladá dôležitosť a prečo. Neustále prahla po tom, aby niekam patrila.
„Robím to, čo robievam, keď mám strach. Plávam nad životom, pozorujem ho a študujem, no nežijem.“
Udeliť si súhlas konať v súlade s vlastným ja, znamenal pre ňu objavenie sily metódy zámeru konania. Určiť si zámer a dotiahnuť ho do konca. Pokúsiť sa patriť sama sebe. Po stretnutí s Oprah Winfrey a Mayou Angelou pocítila životnú odvahu a uvedomenie okamihu, ktoré ju bude definovať naveky.
„Čo spravíte, keď sa po väčšinu života snažíte zapadnúť, a zrazu vám Maya Angelou spieva a hovorí, aby ste neuhli? Naučíte sa zakoreniť svoje prekliate nohy, presne to urobíte. Ohýbate sa, naťahujete a rastiete, ale zaprisaháte sa, že nezradíte to, kým ste. Alebo sa o to aspoň začnete pokúšať.“
O šesť mesiacov neskôr mala Brené Brown prednášať v Chicagu na jednom z najväčších svetových stretnutí o líderstve, na ktorom pochybovala o svojej vlastnej autenticite a odvahe. Avšak nastalo uvedomenie, že prišla rozprávať od srdca k srdciam, čo predstavovalo ďalší dôležitý míľnik, aby sa naučila patriť sama sebe.
„Byť samým sebou niekedy znamená, že musíte nájsť odvahu zostať sám, úplne sám.“
Brené vo svojich úvahách dospela k názoru, že patriť sám sebe, znamená postaviť sa divočine neistoty, zraniteľnosti a kritiky. Rovnako ako nezáleží na odlišnosti myšlienok a viery – všetci sme súčasťou toho istého duchovného príbehu. Pri skúmaní pocitu niekam patriť, hovorila o definícii spirituality, ku ktorej dospela na základe údajov z roku 2010.
„Spiritualita alebo duchovno znamená, že dokážeme rozoznať a oslavovať, že sme navzájom neoddeliteľne prepojení silou väčšou ako my všetci a naše puto s tou silou a medzi sebou navzájom ukotvuje láska a súcit.“
Niekam skutočne patriť, znamená čeliť divočine a zároveň sa ňou aj stať – žiť život z hĺbky divokého srdca. Brené v tomto smere hovorí o dôležitosti dôvery. Obracia sa na definíciu Charlesa Feltmana, ktorý opisuje dôveru ako nevyhnutnosť vystaviť niečo, čo si ceníte, vplyvu iného človeka, a tým to urobiť zraniteľným. Pri zamyslení sa nad otázkou, ako dôverovať iným a súčasne aj sebe sa vynorilo sedem prvkov. Ako kľúčové sa objavilo postavenie hraníc, ohľaduplnosť, kráľovská veľkorysosť, ospravedlnenie, reálna spoľahlivosť, integrita a tajomstvo.
„Skutočne patriť sebe znamená, že na spirituálnej úrovni veríte v seba a patríte sami sebe tak hlboko, že sa dokážete podeliť so svetom o svoje najrýdzejšie ja. Zároveň objavíte posvätnosť pocitu, že tvoríte súčasť niečoho, ale stojíte aj sami v divočine. Ak chcete niekam skutočne patriť, nemusíte sa meniť, stačí byť len tým, kým skutočne ste.“
Na ďalších stránkach knihy sa autorka snaží zistiť, akým spôsobom je možné obnoviť ľudské putá a pocit, že skutočne niekam patríme. Ako hovorí, každé zmysluplné úsilie si bude vyžadovať zraniteľnosť a ochotu zvoliť si odvahu pred pohodlím.
„Vyrovnať sa so svojou bolesťou a bojovať s ňou občas znamená nahnevať sa.“
Hnev v tomto bode pôsobí ako katalyzátor, ktorý je potrebné pretaviť do niečoho, čo životu dokáže dať zmysel: do odvahy, lásky, zmeny, súcitu, spravodlivosti. Brené Brownová spomína taktiež zistenia, ktoré sa dotýkajú problematiky hraníc. Konkrétne ide o fakt, že čím jasnejšie si stanovíme vlastné hranice a čím viac ich dokážeme rešpektovať – o to viac súcitu a pochopenia dokážeme mať pre iných. Zaujímavý termín, ktorý v knihe odznie je emočná bezpečnosť. Vtedy možno hovoriť o dehumanizácii a vytvorení obrazu nepriateľa.
„V tejto chvíli sa boríme s duchovnou krízou a ak si chceme vytvoriť nejaký postup, ktorý povedie k pocitu, že skutočne niekam patríme, musíme si udržať vieru v neodmysliteľné ľudské puto.“
Outsider – ten, ktorý spočiatku nikam nepatrí. V určitom okamihu ani sám sebe. Pustovník hľadajúci odpovede. Človek na okraji spoločnosti. Ten, kto zdanlivo na prvý pohľad nemá nádej. Lovec pravdy – začiatočník – a možno jedného dňa mág vlastného sveta. Ktovie… V niektorých životných etapách si zrejme každý z nás prešiel zlyhaním, nepochopením, pádom či niečím, čo v človeku mohlo vyústiť do pocitu absolútneho odcudzenia a samoty. A tak zanechať vo vnútri ťaživý balvan nespracovaných emócií. Cesta vnútorného rastu je však dláždená hlbokým pocitom lásky a súcitu k sebe, vedúca k pochopeniu, že ste hodnotná bytosť, na ktorej záleží. Taktiež váš príbeh je hodný prerozprávania, pretože v istom momente ním môžete zmeniť niečiu realitu alebo pootočiť pohľad na zdanlivú skutočnosť. Dôležité však je, dopátrať sa k zdroju bolesti, identifikujúcemu do určitej miery vaše správanie a prežívanie. Pokiaľ pristupujete k vlastnému životu s naučenou „tvrdosťou“ vnútorného kritika alebo starostlivo vyskladaným emocionálnym brnením, negatívnym zmýšľaním o sebe a svojich pocitoch, v ktorých absentuje nadhľad a hlboké pochopenie – nie je tak jednoduché následne urobiť ďalší krok v živote, ktorý by vás dokázal odbremeniť od prežitých bôľov a besov. Čo v takých chvíľach urobiť? Možno len si udeliť dovolenie prežívať aj momenty šťastia, drobných radostí, vďačnosti a vedomia, že nech sa vo vašom živote deje čokoľvek, nech je cesta, ktorou práve teraz kráčate akokoľvek tŕnistá, vždy vás dovedie na „to správne“ miesto, kde máte byť. Najväčšou odvahou je dovoliť si kráčať sám – je to cesta hrdinu. Ide zároveň o okamih, kedy skutočne objavujete vlastnú autenticitu, ktorú neovplyvňujú ani druhí ľudia či okolnosti. Nepotrebujete ničí súhlas, či povolenie byť tým, kým ste. Vo vašom okolí sa totiž rovnako objavia ľudia, ktorí o vás budú zmýšľať či už pozitívne alebo negatívne. Avšak len vy budete vždy vedieť, kam naozaj smerujú vaše kroky. Tak, ako dokážete pristupovať s úctou a citlivo k prežívaniu iných, s rovnakou dávkou láskavosti by ste mali pristupovať aj sami k sebe. Dovoliť si prežívať náročné emócie a súčasne byť sám sebe tou najväčšou oporou predstavuje ozajstnú vnútornú starostlivosť o dieťa v sebe, ktoré potrebuje byť vypočuté. Aj večný bojovník občas potrebuje zložiť svoje zbrane. Ak zvažujete rozhodnutie či kniha Čeliť divočine je pre vás vhodnou voľbou, stane sa ňou v prípade, ak nemáte strach pozrieť sa svojmu pravému „ja“ priamo do očí. Ak ste ochotní znovu otvoriť v sebe všetky tie kapitoly života, ktoré sa občas ozvú o svoju pozornosť a potrebujú preliečiť. Chcete viesť skutočný a úprimný dialóg? V tom prípade titul od Brené Brownovej vám dá nielen priestor k tomu, aby ste citlivo otvorili vlastné pálčivé témy, ale bude v tej istej chvíli sprievodcom a učiteľom na ceste vnútornej transformácie a hrdosti byť vlastnou divočinou bez strachu a s divokým srdcom.
„Domnievam sa, že jeden z dôvodov, prečo sa ľudia tak tvrdohlavo držia svojej nenávisti, je, lebo cítia, že len čo sa nenávisť stratí, budú musieť čeliť bolesti.“
James A. Baldwin
Vydavateľstvo: Tatran
Rok vydania: 2019
Počet strán: 192
Rozmer: 125×195 mm
ISBN: 978-80-222-1021-8
Kniha dostupná na: Čeliť divočine (fialove.sk)
Brownová, B. 2019. Čeliť divočine: Cesta za pocitom patriť sebe a odvahou byť sám. Bratislava: Tatran, 2019. 192 s. ISBN 978-80-222-1021-8.
Add Comment