Recenzia knihy – Lucia Grejtáková – Píšťalkou ma zavolaj

„Šťastie je prepustiť to, ako si myslíš, že by tvoj život mal vyzerať a oslavovať ho presne taký, aký je.“

Mandy Hale

Americký spisovateľ Jon Krakauer vyslovil myšlienku, že šťastie je skutočné iba v okamihu zdieľania. Život sám dosahuje tú najvyššiu hodnotu vo chvíľach, keď máme možnosť podeliť sa oň s niekým – keď obe strany toho istého mosta majú možnosť sa „stretnúť“. Čím väčšmi zdieľame svoje šťastie s druhými, tým viac sa násobí. A smútok? Ten sa v takých momentoch delí na dve časti. Dve polovice, ktoré je možné uniesť s pochopením, že nikdy nie ste na tomto svete sami. Pretože jedným z najväčších triumfov života človeka je, ak vyhrá všetky tie tiché zápasy, o ktorých málokto vie. Život taktiež so sebou ponúka mnoho krás, ktoré dokážeme vnímať iba ak sa vydáme na „cestu“. Odovzdať sa ceste s dôverou a zdieľať vlastný príbeh, vnútorný svet a myšlienky predstavuje intímnu sondu do duše človeka. Skutočne rozumieť druhému znamená, precítiť a pochopiť nevyslovené. Nechať doznieť myšlienky, preskúmať ich svojou optikou a vytvoriť priestor pre to, čo nás dokáže spájať. Niektorými cestami by sme ale nemali kráčať tak úplne sami, pretože sa môžeme stratiť sami v sebe, v úvahách, monológoch, prehovoroch k svojmu Ja… Niekedy totiž to jediné, čo skutočne pútnik života potrebuje, je priateľ – spriaznená duša, ktorá vidí to skutočné vo vás. Vašu silu, odhodlanie, nezlomnosť, nespútanosť, citlivosť a lásku. Ten, ktorý dokáže svojím vnútorným zrakom vo vás rozpoznať aj to, čo veľakrát  v sebe zatiaľ nevidíte. Príbeh čarovného a magického priateľstva, ktoré spája silné puto. Aj o tom je neopakovateľný príbeh Píšťalkou ma zavolaj, ktorého autorkou a ilustrátorkou je Lucia Grejtáková.

„Vento vraví, že človeku sa niekedy nechce prekonať sám seba, pohnúť zadkom.“

Ventova vyslovená veta vedie Niku k zamysleniu, že na druhej strane existujú na svete ľudia, ktorí celý svoj život zasvätia práci na niečom. Je ohúrená myšlienkou, čo všetko človek môže dokázať, keď sa rozhodne pre činy. Pre-koná sa…

„Mám pocit, že v slovách je skrytá jedinečná sila.“

Nika pri pohľade na Venta vníma jeho nebesky modré oči. Zmocní sa jej pocit ohromenia a majestátnosti zároveň. Rada by vedela, kto je. Keď Vento náhle zmizol, Niku čosi volalo nasledovať ho i napriek tomu, že výstup jej nohám v stúpajúcom teréne dával poriadne zabrať. Avšak po vyšliapnutí ďalšej cesty sa pošmykla. Keď Vento uvidel zranené koleno, položil jej otázku, čo jej pomohlo prekonať svoje sily?

„Myslím, vlastne… prestala som premýšľať, vstala som a šla.“

Nika sa postupne zamýšľala nad otázkou, prečo je jednoduchšie vzdať sa. Vento jej však s úsmevom odpovedal:

„To najťažšie, čo so sebou človek ťahá, je jeho myseľ.“

V tom okamihu Nika pocíti záchvev vlny pravdivosti. Vento vraví o prirodzenosti zvierat, vďaka ktorej sú schopné rozpoznať charakter človeka. Hovorí o pravde, ktorá je podmienená pohľadom každého človeka. Každý má tú svoju, ale kvôli nej netreba viesť rozbroje, ale bádať v sebe, v prírode, aj medzi ostatnými…

„Ako dieliky mi zapadajú jeho slová na prázdne miesta obrázkovej skladačky, čo nosím kdesi v sebe. Potešilo ma spoznať čriepok pravdy. Čriepok k čriepku, skladám si svoju predstavu o svete – obrázok, kam si ukladám poznatky tak, ako si moreplavec značí miesta do svojej mapy. To, čo som spoznala a zažila, sa v mojej fantázii podobá pevnine s domčekmi, stromčekmi a všelijakými detailmi. A to ostatné, čo je ešte úplne neznáme, to je ako šíri oceán. Vody neznáme.“

Stačí iba vnímať srdcom – prúd života, lásku. Otvárať svoje srdce pomaličky, bez bázne, je ako návrat Domov.

„Deti tomu vnútri v sebe veľmi dobre rozumejú a majú za to, že aj dospelí. Ale tí už prestali veriť na niečo ako zázraky. Čo je však horšie, že po čase prestali vnímať aj vlastnú silu a jedinečnosť. Pritom každý nesie svoj kúsok skladačky, každý tu pre niečo je a má čo ponúknuť. Niekedy stačí úsmev a ten si už nájde svoju cestu k ďalším perám.“

Kniha Píšťalkou ma zavolaj je príbehom, ktorý osloví čitateľa bez ohľadu na vek. Hlboké myšlienky podané formou rozhovorov dvoch priateľov ponúka mnoho zamyslení a skrytých pokladov, ku ktorým sa rád bude vracať. Kniha je doplnená a popretkávaná mnohými ilustráciami z dielne autorky, ktoré dotvárajú dej, pridávajú kúzlo samotnému príbehu,  prebúdzajú vnútornú „divokosť“ a detskú hravosť. Prečo by práve táto kniha nemala chýbať vo vašej poličke? Možno práve preto, že je o pravdivosti a autenticite. Je o skutočných hodnotách a vnímavosti. Je o pocitoch. Je o objatí s prírodou. Je meditáciou pre dušu. Pri jej čítaní si neraz uvedomíte vlastný vnútorný dialóg. A miestami pristihnete samých seba aj s úsmevom na tvári. S pochopením a vďačnosťou. Dýcha totiž životom, múdrosťou a láskou. Autorka Lucia Grejtáková prehovára k čitateľovi láskavou formou, ktorá rozozvučí dušu. Po prečítaní tejto zázračnej knihy, sa mi vynorila myšlienka, ktorej autorkou je Kate Dicamillo – príbehy sú svetlom. Čo dodať na záver? Dovolím si parafrázovať slová od Lailah Gifty Akita, ktoré mi zazneli súčasne v hlave po prečítaní knihy. „Čítanie osvetľuje našu cestu tým najjasnejším svetlom.“ S dobrou knihou totiž človek nie je nikdy sám. Predstavuje miesto, v ktorých stránkach sa stačí len ponoriť do bytia.

„Srdce je ako šíp. Treba ho namieriť, ak má trafiť cieľ.“

Leigh Bardugo

Vydala: Lucia Grejtáková

Rok vydania: 2022

Počet strán: 79

Rozmer: 210×148 mm

ISBN: 978-80-570-4166-5

Kniha dostupná na: Nová kniha (luciagrejtakova.sk)

Grejtáková, L. 2022. Píšťalkou ma zavolaj. Pezinok: ForPress, 2022. 79 s. ISBN 978-80-570-4166-5.