„Zranení ľudia zraňujú. Takto sa bolesť prenáša ďalej, z generácie na generáciu. Pretnime tú reťaz. Teraz. Na hnev odpovedzme empatiou, na krutosť láskavosťou, na opovrhnutie súcitom. Vítajme úškľabky úsmevom. Odpúšťajme a nehľadajme vinníkov. Láska je odpoveď.“
Yehuda Berg
Psychická jednota a sloboda verzus chradnutie telesnej schránky. Jasné vymedzenie vlastných hraníc a nezávislosť. Schopnosť voľby myšlienok. Joan Borysenko vyslovila jednu nezabudnuteľnú myšlienku, a to, že každý deň prináša voľbu – stres alebo pokoj. Každý jeden deň sa tak stáva výzvou, ktorej sa treba chopiť. Sprievodným faktorom stresu býva častokrát neschopnosť pracovať s vlastným spektrom emócií a interpretáciou vonkajšej reality. Emócie sú ako vlny – viete, že ich more vždy prinesie so sebou. Môžu byť ľahké ako vánok, alebo sa roztrieštiť o útesy. Sú neočakávané svojím príchodom aj svojou intenzitou. Pri ľuďoch nie je veľakrát možné odhadnúť emočnú reakciu vopred. Avšak v každej situácii, ktorá spustí emócie, si dokážeme vedome zvoliť spôsob, akým budeme reagovať. Pocity vytvárajú cestu, celistvý obraz našej vnútornej reality, ku ktorej potrebujeme nájsť ten správny kľúč. Sú vstupnou bránou k vypočutiu duše. Ochota a schopnosť si ich pripustiť, neignorovať ich prítomnosť v živote, je súčasťou emocionálnej zrelosti, ktorá sa nebojí vlastnej konfrontácie – nahliadnutia do útrob svojej bytosti. Isadora Duncan v tomto ohľade ponúka nádhernú myšlienku – pre prebudeného človeka sú emócie najvyšším stupňom umenia. Ochorenia majú svoju minulosť, rovnako však prinášajú výpovednú hodnotu o našej minulosti. Sú výsledkom dlhodobého, a niekedy aj celoživotného boja nášho ja o sebapresadenie. Aj to je jedna z myšlienok, ktorá v knihe odznie s cieľom uviesť čitateľa do vlastného dialógu v súvislosti s aktuálnym zdravotným stavom. Ako hovorí Marc Black – niekedy tou najproduktívnejšou vecou, ktorú človek môže urobiť, je relax. Život môže byť totiž nádherný a napĺňajúci aj v momentoch, keď nedržíte pevne jeho oprate a veci nejdú vami vytýčeným smerom.
„Keď sa z nejakého dôvodu nemôžeme naučiť hovoriť nie, naše telo to nakoniec môže urobiť za nás.“
Myšlienka, že by mechanizmy zodpovedné za spracovávanie emócií mohli mať spojitosť s chronickými ochoreniami, bola pre niektorých lekárov doslova tabu. Problematický sa javil najmä dualizmus charakteristický pre celú škálu názorov ohľadne zdravia a ochorení.
„Chceme popísať ľudské bytosti – či už zdravé alebo choré – ako by fungovali oddelene od prostredia, v ktorom sa vyvíjajú, v ktorom žijú, pracujú, hrajú sa, milujú a umierajú. Toto sú hlboko zakorenené predsudky a skreslenia lekárskych dogiem, ktoré si väčšina lekárov osvojí v priebehu štúdia a následne si ich prenáša i do praxe.“
Gabor Maté upozorňuje v tomto ohľade na poznanie vyplývajúce z Einsteinovej teórie relativity – poloha pozorovateľa ovplyvňuje pozorovaný fenomén a výsledky pozorovania. Z hľadiska medicíny autor poukazuje najmä na fakt, že čím viac sa lekári špecializujú, tým menej rozumejú človeku ako celku. Gabor Maté sa do písania tejto knihy pustil so zámerom predstaviť ľuďom dopad stresu na fyzické zdravie, najmä skrytého stresu vychádzajúceho z raného naprogramovania z detstva, zo vzorcov, ktoré človeku môžu pripadať ako prirodzená súčasť nášho skutočného Ja.
„Náš imunitný systém nefunguje izolovane od našich každodenných prežitkov.“
Stres predstavuje zložitú kaskádu fyzických a biochemických reakcií na intenzívne emočné podnety. Veľkú úlohu zohrávajú emócie, ktoré ak sú potláčané, dochádza následne k odzbrojovaniu vlastného imunitného obranného arzenálu. Emočné interakcie majú vplyv na fungovanie našich biologických procesov v každej sekunde nášho života. Ako vysvetľuje Gabor Maté, prežívanie stresu má tri súčasti. Prvou z nich je samotná udalosť – fyzická alebo emocionálna – ktorú si telo vysvetlí ako hrozbu. Ide o stresor, teda stresový podnet. Druhou súčasťou je systém spracovávajúci význam stresoru, ktorým je nervová sústava. Treťou súčasťou je stresová reakcia pozostávajúca z rôznych fyziologických a behaviorálnych zmien, ktoré telo človeka vytvára v reakcii na vnímanú hrozbu.
„To, čo pre nás bude stresujúce, záleží z veľkej časti na našom momentálnom rozpoložení a ešte z väčšej časti na našej osobnej minulosti.“
Ako najvýznamnejší stresor v životoch ľudí sa javí práve ten emočný.
„A rovnako ako laboratórne pokusné zvieratá, ktoré nie sú schopné utiecť zo svojej klietky, ani my ľudia nedokážeme uniknúť zo zajatia nášho životného štýlu a emočných vzorcov škodiacich nášmu zdraviu. Ako sa zdá, čím viac ekonomicky vyvinuté je prostredie, v ktorom žijeme, tým viac znecitlivení sme voči svojej emočnej realite. Už nie sme schopní vnímať, čo sa deje v našom tele, a tak nedokážeme jednať spôsobom, ktorý by ho chránil. Fyziológia stresu potom naše telo pomaly zožiera. Nie preto, že by už splnil svoj účel a my ho už nepotrebovali, ale preto, že nedokážeme registrovať a rozoznávať jeho signály.“
Gabor Maté spomína vo svojej knihe proces sebariadenia. Ide o dosiahnutie emočnej kompetencie ako schopnosti efektívne sa vyrovnávať s vlastnými pocitmi a túžbami. Emočná kompetencia je tým faktorom, ktorý napomáha uzdravovať. Autor vo svojej knihe taktiež akcentuje, že práve stres nie je len otázkou vonkajších stimulov, ale aj individuálnych reakcií na tieto stimuly.
„Stres postihuje skutočný život skutočných ľudí, ktorí sa od seba zásadne líšia vrodenou povahou, osobnou históriou, emočnými vzorcami, fyzickými a mentálnymi zdrojmi a sociálnou i ekonomickou situáciou.“
Gabor Maté rovnako tvrdí, že psychologické vplyvy môžu mať zásadný biologický podiel na nástupe zhubných chorôb, čím dochádza k záveru, že biologická a psychická aktivita nie sú na sebe nezávislé. Ako ďalej uvádza, stresové stimuly nemajú vždy podobu objektívnych vonkajších hrozieb, ale patria medzi ne aj vnútorný pocit nedostatku niečoho, čo považujeme za nevyhnutné.
„V rade štúdií zameraných na rakovinu patrí medzi najčastejšie identifikované rizikové faktory neschopnosť prejavovať emócie, najmä pocity spájané s hnevom. Potláčanie hnevu nie je nejaký abstraktný emočný rys, ktorý akýmsi tajomným spôsobom vedie k vzniku chorôb. Zásadným rizikovým faktorom je preto, že zvyšuje psychickú stresovú záťaž organizmu. Nepôsobí samostatne, ale spoločne s ďalšími rizikovými faktormi, ako sú napríklad pocit beznádeje a nedostatok sociálnej podpory.“
Otázky, ktoré je nevyhnutné si položiť v tomto smere znejú: Je možné, že samotné choroby ovplyvňujú osobnosť pacientov i mechanizmy, ktorými sa vyrovnávajú s emóciami? Je možné, že choroba dokáže prinútiť človeka správať sa inak, než ako bežne fungoval v živote? Gabor Maté hovorí o istých osobnostných rysoch, ktoré môžu mať za následok zvýšenie rizika rakoviny, keďže vedú k vyššej fyziologickej stresovej záťaži.
„Potláčanie emócií, neschopnosť hovoriť nie a neuvedomovanie si vlastného hnevu sa podieľajú na tom, že taký človek sa omnoho častejšie dostane do situácií, kedy nemôže vyjadriť svoje emócie, zaistiť napĺňanie svojich potrieb, je ignorovaný pre svoju nepriebojnosť alebo využívaný pre svoju láskavosť.“
Fyziologický stres spája rysy osobnosti a choroby. Niektoré z týchto rysov, ako napríklad spôsob, akým sa vyrovnávame s emóciami a situáciami, dokážu zvýšiť riziko nástupu ochorenia tým, že vedú k zvýšenému chronickému stresu. To, čo je príznačné pre všetkých týchto ľudí, je znížená schopnosť emočnej komunikácie. Tieto emočné prežitky následne môžu viesť v potenciálne škodlivé biologické procesy.
„Spôsob, akým ľudia dospievajú, formuje ich vzťah k vlastnému telu aj psychike. Emočné kontexty detstva reagujú s vrodenou povahou a podieľajú sa tak na vzniku osobnostných rysov. Veľká časť z toho, čo nazývame osobnosťou, nie je nejakým konštantným súborom rysov, ale iba radou mechanizmov pre zvládanie emócií a situácií, ktoré sme si vytvorili v detstve. Je zásadný rozdiel medzi vrodenými rysmi, ktoré sú zakorenené hlboko vo vnútri jedinca bez ohľadu na prostredie, a reakciami na prostredie, čo sú vzorce správania zaisťujúce prežitie.“
Otázka, ktorá sa objavuje v knihe, a ktorá je súčasne veľmi zaujímavým podotknutím autora znie: Ako môže psychická trauma ovplyvniť v mozgu vnímanie bolesti? Pri prežívaní množstva situácií, v ktorých môžeme pocítiť vnútorné zovretie, je reakciou neurologického aparátu práve precitlivenosť. Gabor Maté vo svojej knihe však zachádza omnoho ďalej. Opisuje, ako bohatosť alebo naopak chudoba jazyka je ovplyvňovaná povahou a kvalitou emočných vzťahov v ranom detstve. Rovnako poukazuje na to, že i humor môže slúžiť ako mechanizmus pre zvládanie emócií, blokujúci vedomé vnímanie psychickej bolesti, ktorý kamufluje hnev a poskytuje dosiahnutie uznania u iných. Pojem, ktorý sa v knihe taktiež objaví, znie – kompenzačná hyperindependencia, teda pseudo-nezávislosť. Tento aspekt sa prejavuje najmä v podobe presvedčenia, že človek sám a bez pomoci dokáže prekonať čokoľvek. Je to však rovnako mechanizmus zvládania emócií, ktorý slúži na kompenzovanie emočných potrieb ignorovaných v detstve.
„Podobne ako imunitný a nervový systém, emócie chránia organizmus pred hrozbami zvonku. Podobne, ako nervový systém a hormóny, zaisťujú emócie napĺňanie nevyhnutných potrieb. A podobne ako všetky tieto systémy spoločne, pomáhajú emócie udržiavať a opravovať vnútorné prostredie.“
Emócie predstavujú nevyhnutnú súčasť pre prežitie organizmu v rovnakej miere ako nervové impulzy, bunky imunitného systému či hormonálna aktivita. Imunitnou reakciou je rozpoznávanie – ako zmyslová funkcia, realizovaná nervovým systémom skrz zmyslové orgány. Bunky imunitného systému sa vyskytujú v krvnom obehu, čím sa stávajú akýmsi „plávajúcim mozgom“, ktorý je schopný detegovať všetko cudzie.
„Emócie a imunita zdieľajú určité svoje funkcie – po prvé „povedomie“ o tom, čo je súčasťou ja a čo nie, po druhé schopnosť rozpoznať, čo je prínosné a čo nebezpečné, a po tretie prijímanie pozitívnych vplyvov doplnené potláčaním tých negatívnych.“
Gabor Maté pracuje ďalej s myšlienkou, že v každom veku sú naše reakcie na potenciálne stresory vo výraznej miere ovplyvňované tým, ako je naše emočné fungovanie ovládané potrebou väzieb, obavami a úzkosťou.
„Biológia potenciálnych chorôb vzniká už v ranom detstve. Mechanizmy stresových reakcií mozgu sú programované zážitkami už od narodenia, kedy sa tiež začínajú ukladať nevedomé spomienky, ktoré určujú naše postoje a správanie k nám samotným, k druhým i svetu.“
Emočná deprivácia je úzko prepojená s následkami neskorších ochorení v dospelosti. Prvý kontakt dieťa prežíva prostredníctvom hmatu – dotykov, skrz ktoré k nemu prúdi láska. Hmatová stimulácia sa tak javí ako zásadná, pre rozvoj zdravých emočných väzieb. Emočný kontakt je dôležitý v rovnakej miere ako ten fyzický. V ranom veku je rovnako formovaný spôsob, akým človek neskôr bude schopný spracovávať a zvládať psychický a fyzický stres. Rodičovská láska je z tohto pohľadu biologickou nevyhnutnosťou stimulujúcou optimálne dozrievanie mozgu. Takmer 90 percent vývoja mozgu prebieha až po narodení, kedy dochádza k vývoju nervových spojení. Emočné interakcie dokážu stimulovať alebo tlmiť rast buniek. Emócie sú však zodpovedné aj za spôsob, akým interpretujeme svet vôkol seba. Ako kľúčový faktor pre porozumenie stresu v knihe odznie koncepcia adaptivity. Ide o schopnosť reagovať na vonkajšie stresory flexibilne a kreatívne, bez zahltenia emóciami, strnulosťou a úzkosťou. Dôležitá sa v tomto smere javí myšlienka, ktorú vyslovil doktor Michael Kerr: „Vzhľadom k tomu, že jednou z významných premenných pri nástupe fyzických ochorení je stupeň adaptivity danej osoby, a vzhľadom k tomu, že miera adaptivity je určovaná viacgeneračnými emočnými procesmi, je fyzické ochorenie, podobne ako psychické ochorenie, symptómom vzťahových procesov, ktoré siahajú za hranice pacienta ako jednotlivca. Fyzické ochorenie je inými slovami poruchou emočného systému rodiny, ktorá zahŕňa ako súčasné, tak minulé generácie.“ Limitujúcimi sa javia taktiež nadobudnuté vnútorné presvedčenia ako: Musím byť silný. Nie je v poriadku, keď sa hnevám. Keď sa budem hnevať, ostatní ma nebudú mať radi. Zodpovednosť za celý svet leží na mojich ramenách. Zvládnem čokoľvek. Nikto ma nechce. Nikto ma nebude mať rád. Ako v závere knihy tvrdí Gabor Maté, aby sme boli schopní dôjsť k skutočnému zdraviu, je nevyhnutné vydať sa na cestu do hlbín svojej vlastnej biológie presvedčení. Dôležitá sa javí aj sila negatívneho myslenia ako ochota zamýšľať sa nad tým, čo skutočne nefunguje. Čo nie je v rovnováhe, čo ignorujem, čomu moje telo hovorí nie. Záverečná kapitola prináša sedem princípov uzdravenia. Kniha Když tělo řekne NE je brilantným prepojením odborných poznatkov, príbehov pacientov a ich osobnej histórie, spolu s empatickým a súcitným vhľadom autora. Gabor Maté svojím pohľadom na problematiku stresu a chorôb s ním súvisiacich názorne ukazuje, ako rané zážitky z detstva a osvojené mechanizmy dokážu v neskoršom veku doslova vyplávať na povrch v spojitosti so vznikom ochorení.
„Neutekaj od ťažkých emócií. Ucti si svoj hnev a daj bolesti priestor, aby sa nadýchla. Presne takto ich totiž dokážeme nechať odísť.“
Yung Pueblo
Vydavateľstvo: PeopleComm
Rok vydania: 2019
Počet strán: 304
Rozmer: 165×235 mm
ISBN: 978-80-87917-47-3
Kniha dostupná na: Jak stres souvisí s nemocemi (peoplecomm.cz)
Maté, G. 2019. Když tělo řekne NE: Jak stres souvisí s nemocemi. Praha: PeopleComm, 2019. 304 s. ISBN 978-80-87917-47-3.
Add Comment