„Dobrý život je proces, nie stav bytia. Je to smer, nie cieľ.“
Carl Ransom Rogers
Nádor a metastázy. Pretrvávajúca bolesť v zátylku, ktorá sa šírila až do pravej paže. Diagnóza znela – rakovina. Henning Mankell bol touto správou spočiatku zaskočený a ochromený. Keď telo začalo prehovárať neznesiteľnou bolesťou, ktorú už nebolo možné prehliadať a do mysle sa pozvoľna vkrádal strach. Prečo sa objavila? Prečo práve teraz? Bolo možné tomu predísť? Ocitol sa v temných údoliach bytia hľadajúc seba, radosť a lásku k životu. Henning Mankell a jeho kniha Pohyblivý písek je z môjho pohľadu ódou na vnímavosť. Skrz jej riadky sa čitateľ ponára do hĺbky neobyčajného príbehu človeka, ktorý píše srdcom a nestráca vieru. Uvedomenie dotýkajúce sa možno poslednej kapitoly života prináša zamyslenia nad plnosťou doterajšej vlastnej cesty. Kniha Pohyblivý písek – je rozprávaním o živote, o tom, čo bolo v minulosti a o prítomnosti. O nádeji prežiť. A o vlastnej odvahe, ktorú spoznáte vo chvíľach, keď je nevyhnutné čeliť smrteľnosti. „Keď začne byť všetko príliš komplikované, zahľadím sa obvykle na čiernobielu fotografiu, ktorá visí na stene. Predstavuje mňa, čoby deväťročného v školskej lavici vo svegskej obecnej škole. Akonáhle uzriem tú tvár plnú zvedavosti a presvedčenia, že všetko v živote je možné, cítim, že sa mi vracia sila k pochopeniu.“ Terapeutka Monika Hodáčová v spojitosti so zmyslom života a odvahe žiť podľa svojich hodnôt hovorí, že každá nečakaná situácia je príležitosťou naučiť sa niečo o sebe i druhých. Zdôrazňuje, že možno nejde ani tak o príležitosť, ako skôr o úlohu, ktorú pred nás stavia život. Cestu, ktorá nemusela byť našou voľbou, avšak je nevyhnutné sa po nej vydať, v snahe zvládnuť ju čo možno najlepšie. Keď som premýšľala o knihe Pohyblivý písek v kontexte strachu a lásky, pristihla som samu seba, ako sa neustále inštinktívne vraciam k slovám amerického lekára a psychoterapeuta – Alexandra Lowena: „Prvou prirodzenosťou človeka je otvorenosť k životu a k láske. Rezistencia, nedôvera a uzavretosť, sú našou druhou prirodzenosťou, ktorú sme si osvojili v našej kultúre. Je to prostriedok, ktorým sa bránime nebezpečenstvu, že budeme zraňovaní: ale ak sa stanú tieto obranné postoje permanentnou súčasťou našej osobnosti, sú tak omnoho viac ochromujúcimi a škodlivejšími, než pôvodné nebezpečenstvo.“ Ozvali sa však vo mne aj slová patriace Marie Curie: „V živote nie je potrebné sa niečoho báť, je treba to len pochopiť.“ Ako ale porozumieť vlastnému príbehu, do ktorého znenazdajky vstúpilo ochorenie s negatívnou prognózou? Ako sa vymaniť z kolotoča fyzickej bolesti? Ako sa ubrániť pozvoľna vkrádajúcim sa nepríjemným myšlienkam? Ako pracovať s vedomím vlastnej pominuteľnosti? Univerzálna pravda a návod zrejme neexistujú. Cesta k pochopeniu vedie skrz skúmanie vlastnej psyché. A možno… V niektorých prípadoch k dosiahnutiu vnútornej rovnováhy postačí obrátiť pomyselne čas iným smerom, uprieť pozornosť na miesta vo svojom živote, ktoré boli kedysi tými podstatnými. Kniha Henninga Mankella je palácom spomienok s rozsiahlymi galériami. Je pripomienkou vzácnosti a nenahraditeľnosti každého z nás. Je istým spôsobom aj dôkazom o nesmrteľnosti. Život totiž nekončí posledným výdychom. Pretrváva v spomienkach druhých ľudí. V daroch, ktoré priniesli spoločné chvíle. V uvedomeniach, ako liečivá dokáže byť vzájomná pozornosť. V tých drobných myšlienkových zastaveniach a dialógoch, ktoré by sme viedli…
„Nemôžem urobiť bodku. Ani za smrťou ako východiskom, ani za uzdravením. Som uprostred. Ku konečnému, platnému výsledku som nedospel.“
Henning Mankell sa po diagnóze začal čoraz viac upínať k myšlienkam svojho detstva. Dospel k pochopeniu, že jeho pamäť sa mu snaží pomôcť porozumieť a nájsť východisko, aby sa dokázal vysporiadať so životnou katastrofou. Jedného večera sa zamýšľal nad tým, ako toto ochorenie vstúpilo do jeho života.
„Identita sa buduje tým, že sa odvážime vysporiadať sa so zložitými otázkami.“
Jednou z takých otázok bola aj predstava o budúcnosti. V porovnaní s minulosťou, je budúcnosť najmenej uchopiteľnou. Fantázia, ako píše Henning Mankell, jednoducho nezvládne uchopiť to, ako sa bude život odvíjať ďaleko za naším časovým horizontom.
„Zabúdanie je tma. Chceme zhasnúť svetlo spomienok, ktoré by mohli rozprávať o tom, čo sme my žijúci kedysi pochovali – alebo schovali – v podzemí, a činíme všetko pre to, aby sa o tom naši potomkovia nikdy nič nedozvedeli, a už vôbec to nemohli vypátrať a nájsť.“
Henning Mankell sa vo svojej knihe zamýšľa aj nad prepojením smrti a zabúdania. Hovorí, že patria k sebe rovnako, ako rakovina a existenciálny strach. Rozrušovala ho predstava, že jedného dňa bude celkom zabudnutý a nezostane už ani žijúcou spomienkou.
„Neustále sa musíme starať o to, aby nádej bola silnejšia než beznádej. Bez nádeje v podstate nie je možné prežiť.“
Kládol si otázku: Aký typ spoločnosti by sme chceli utvárať? Počas obdobia, ktoré strávil v Paríži sa naučil, že je nevyhnutné činiť rozhodnutia. Henning Mankell dospel k myšlienke, že život je zložený z náhod, ktoré sa stretávajú s nami a našimi schopnosťami urobiť v istých situáciách vedomé rozhodnutia.
„Tak ako sa zmenilo všetko ostatné v mojom živote, znamená tiež každé nové ráno novú výzvu. Musím zvládnuť zamerať myšlienky inam než ku chorobe. Istú porciu denného času využijem k otázkam, ako sa mi darí, či mám nejaké nové vedľajšie príznaky, alebo či to vyzerá na dobrý deň. Keď sa mi ale nepodarí myšlienky odpáliť poriadnou hokejovou strelou niekam inam, je zápas stratený už od začiatku. Potom sa zvyšuje riziko, že prevládne rezignácia, nuda a strach. Čo mi potom zostane? Ľahnúť si a otočiť sa k stene?“
Henning Mankell nachádzal v neľahkých časoch útechu v knihách. Prostredníctvom nich dokázal zbierať sily. Okrem kníh smeroval svoju pozornosť k obrazom a hudbe. Postupne pociťoval roztrieštenosť.
„Nedôverujem ľuďom, ktorí tvrdia, že sa nikdy neboja. Myslím, že klamú. Ani nie tak mne, ale sami sebe.“
Situácie, na ktoré sa nemožno vopred dostatočne pripraviť. Keď vám začnú akosi rýchlejšie odbíjať hodiny života v dôsledku náročnej diagnózy, zrazu sa ocitnete na celkom osamelom mieste, ktoré vám ponúkne pozrieť sa na svoje doterajšie bytie. Vráti vás k dávnym, možno tiež už celkom zabudnutým spomienkam, ako aj na životné rázcestia, ktoré ovplyvnili to, kým ste dnes. Otvorí sa znovu príbeh, ktorého nie ste len hlavnou postavou, ale i autorom. Snažíte sa nazerať naň z inej perspektívy. Z pohľadu nadobudnutých skúseností. Z pohľadu lásky, pochopenia a súcitu. K sebe i iným. To, kým sme, tvarujú nielen životné okolnosti, ale do veľkej miery aj vlastná citlivosť a odolnosť. Henning Mankell svojou knihou dáva čitateľovi možnosť nahliadnuť do jeho osobných zamyslení a postrehov. Mohlo by sa zdať na prvý pohľad, že to bude kniha o umieraní. Pravda je však taká, že je to kniha o láske k životu a jeho rozmanitosti. Pretože ako hovorí Margaret Atwood, nakoniec sa všetci staneme príbehmi. Henning Mankell prehovára svojou knihou celkom jasne… Bez základnej radosti zo života by ľudia neprežili. Ako hovorí, bolo by to rovnaké, ako keby niekto ľudstvu amputoval dušu. Ak by som po prečítaní knihy mala odchádzať iba s jednou jedinou múdrosťou, ktorá bude sprevádzať oddnes dni v mojom živote, týkala by sa radosti.
Radosť zo života v prepojení so zvedavosťou, sú esenciálnymi zložkami ľudskej kompetencie.
„Komunikácia, umenie hovoriť jeden s druhým, vyjadriť, čo cítime alebo čo si myslíme, povedať to jasne, počúvať to, čo hovorí ten druhý a uisťovať sa, že sme počuli správne, je podľa všetkého najdôležitejšia schopnosť na uchovanie a vytvorenie láskyplných vzťahov.“
Leo Buscaglia
Vydavateľstvo: Host
Rok vydania: 2017
Počet strán: 350
Rozmer: 140×205 mm
ISBN: 978-80-7577-104-9
Kniha dostupná na: Pohyblivý písek – Henning Mankell | Nakladatelství Host (hostbrno.cz)
Mankell, H. 2017. Pohyblivý písek. Brno: Host, 2017. 350 s. ISBN 978-80-7577-104-9.
Add Comment