„Nikto neunikne zraneniu. Všetci sme zranení, či už fyzicky, emocionálne, duševne alebo duchovne. Hlavná otázka neznie – Ako môžeme svoje zranenia skrývať, aby sme necítili hanbu? – ale – Ako môžeme svojou skúsenosťou pomôcť ostatným? Keď naše zranenia prestanú byť zdrojom hanby a stanú sa zdrojom uzdravenia, staneme sa zranenými liečiteľmi.“
Henri Nouwen
Telesné symptómy ako hovory duše, ktoré sa neustále hlásia o slovo. Skryté utrpenie pochovaného ženstva a jeho znovuobjavenie. Vernosť v ženskosť. Moc tancovať svoj vlastný tanec. Sloboda vo vlastnom tele bez ostychu… To všetko je súčasťou cesty mnohých žien, ktoré čelia tvárou v tvár pokrivenému vnímaniu seba a svojej hodnoty. Otrasené sebavedomie, možné traumy z detstva, pretrvávajúca vnútorná neistota a hnev, strach zo vzťahov, prevládajúce obranné mechanizmy voči svetu. Prílišná alebo úplne absentujúca kontrola nad vlastným telom prostredníctvom jedla. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že samotný problém tkvie iba v spôsobe stravovania, ktorý hravo odstráni správna životospráva a pohyb. Bude to však len čiastočným, ak nie dočasným riešením dôsledku, nie príčiny. Pravdou je, že je to cesta za hľadaním vnútornej rovnováhy a porozumením sebe. Každá žena totiž so sebou nesie svoj príbeh, ktorý nemožno vnímať oddelene. Sú v ňom ukryté kľúčové momenty, ktorých znovuobjavením a spracovaním môže žena v sebe opäť rozpútať svoju divokosť. Hypotéza, ktorú predkladá autorka hovorí, že problémy s váhou, ako aj príjmom potravy majú svoj skrytý význam. Otázky, na ktoré sa pokúša Marion Woodman nájsť odpovede, znejú: Čo znamená, keď máme svoje telá okúsiť ako posvätné? Čo znamená extrahovať dušu? Prostredníctvom oboch otázok sa snaží rozlúsknuť komplexný problém, na ktorý nepostačujú instantné, jednoduché riešenia.
Kniha Marion Woodman je štúdiou, ktorá sa zaoberá utrpením spojeným s obezitou a jej psychickými a somatickými príčinami. Prichádza s názorom, že dnešné ženy žijú po celé stáročia v kultúre orientovanej na mužov, v dôsledku čoho si neuvedomujú svoj vlastný ženský princíp. Poukazuje na fakt, že ženy v snahe nájsť svoje miesto v maskulínnom svete nevedome prijali mužské hodnoty – život orientovaný na cieľ, nutkavá honba postupovať vpred. V tejto knihe sa Marion Woodman zaoberá ženským mystériom a jeho významom.
„Spôsob, akým vnímame svoje telo, je plastický koncept, ktorý pozostáva zo všetkých zmyslových a psychických skúseností a je neustále integrovaný centrálnou nervovou sústavou.“
Otázka, pred ktorou žena stojí, sa dotýka toho, ako sa psychická oblasť odráža v jej tele. S postupom času dochádza k pocitom deprivácie, čo môže následne smerovať do tichého zúfalstva. V tele dochádza k hromadeniu a uväzneniu strachov z odmietnutia a zničenia, spolu s kompenzujúcim hnevom a túžbou po moci.
„Pokiaľ sa má žena oslobodiť od neurotických symptómov, musí sa vzdať nevedomých metód presadenia a postaviť sa životu priamejšie, takže získa skutočnú vládu ako nad sebou samou, tak nad svojím prostredím.“
Autorka vo svojej knihe jasne špecifikuje nielen rodinné pozadie, ktoré s obezitou súvisí, ale vymedzuje aj osobnostné problémy žien trpiacich nadváhou. Ponúka pohľad na niektoré faktory, ktoré by mal zvážiť pri sedení terapeut alebo analytik. Jedným z faktorov hodných pozornosti je, či sa stala obezita súčasťou jej životného vzorca, alebo sa rozvinula postupne – ako reakcia na traumatickú udalosť.
„Keď jedlo napĺňa emočné potreby, buď na fyziologickej rovine nedochádza k poznaniu sýtosti, alebo je sýtosť ignorovaná.“
Jedlo sa tak stáva nástrojom, ktorý reguluje úzkosť, frustráciu a emočnú prázdnotu. Marion Woodman vo svojej knihe tiež uvádza, že kde je telo vnímané ako prekážka, ktorú nie je možné prekonať, je psychika takpovediac donútená niesť fatálnu nálož.
„Uvedomiť si telo a jeho fungovanie znamená uvedomiť si ducha.“
Marion Woodman ponúka taktiež pohľad do troch kazuistík, aby názornejšie objasnila vzťah medzi komplexami, ale aj vzťah medzi telom a dušou.
„Je jasné, že niečo majú obezita a anorexia spoločné: ranú identifikáciu s matkou, nerealistické nádeje, ktoré rodič na dieťa upína, infantilný postoj voči sexualite, problémy s jedlom, ktoré sa časovo zhodujú s nástupom menštruácie.“
Ďalej vymedzuje niekoľko spoločných faktorov, z ktorých možno spomenúť najmä – tesnú závislosť na rodine, pričom dieťa nie je milované za svoju individualitu, doma panujúca tuhá kontrola, potlačené emócie, oplývajúce snahou naplniť nežitý život rodičov, nadobudnutá viera, že štíhlosť vyrieši dané problémy, či slabé ego ako základný sebaklam, a mnohé iné.
„Obezita je jedným z hlavných prejavov neurózy západného sveta. Milióny dolárov, ktoré sa míňajú za výskum, diéty a pohybové štúdiá, dokladajú márnosť našich snáh sa s obezitou vysporiadať. Zo štíhlosti sa stala posadnutosť, ktorá má sklon spájať neurózu s jedlom, ale korene problémov zostávajú chorobné.“
Asociačný experiment odhalil podrobnejšiu analýzu významných komplexov. Ukázal, ako sa v individuálnom probléme odráža kultúrny vzorec. Marion Woodman sa v knihe podrobnejšie venuje piatim komplexom. Ide o otcovský komplex, materský komplex, stravovací, sexuálny a náboženský komplex. Týchto päť komplexov má spoločnú jednu vec – stratu ženského ega. Autorka sa v knihe odvoláva na myšlienku Virginie Woolfovej, ktorá kedysi napísala, že ženy sú spoločnosťou odsúdené fungovať ako zrkadlá, ktoré odrážajú mužov v dvojnásobnej veľkosti.
„Ženské mystériá starších kultúr ustanovovali večné spojenie medzi ženami – spojenie, vďaka ktorému boli hrdé na to, že sú súčasťou životného prúdu, ktorý skrz ne plynie. Práve toto spojenie alebo jeho moderný ekvivalent sa teraz snaží znovu nájsť vedomé ženy v našej kultúre.“
Štúdia Marion Woodman o obezite ako psychosomatickom symptóme u žien, ju viedla k uvedomeniu, že obezita a mentálna anorexia sú opačné póly jednej neurózy. Kniha Sova byla pekařova dcera zároveň skúma, ako žena predchádzajúcich kultúr integrovala svoje divoké zviera a umožňovala rozkvet vlastnej ženskosti.
„Spoločnosť ako celok musí nájsť stratenú bohyňu.“
Odraz v zrkadle, ktorý dokáže vzbudiť pocit vlastnej nedostatočnosti, ak mu to dovolíte. Vnútorný kritik a hlboko potlačená emočná bolesť ako dôsledok neprijatia najbližším okolím, následne sebou a postupne sa vynárajúci strach. Vytvorený obraz seba, ktorý sa formuje už od raného detstva. Spoločnosťou predostieraný kult krásy, ktorý jasne definuje vašu hodnotu podľa vášho výzoru. To všetko so sebou nesie vnímanie seba v prípade, ak uveríte a stotožníte sa s definíciou, ktorá ani z diaľky nevypovedá o tom, kto skutočne ste. Merať hodnotu človeka na základe vizuálnych sympatií, fyzických proporcií a osobných preferencií má zhubný charakter. Po čase sa môže dostaviť zlomový bod vo forme otázok, ktoré si vnútorne začnete klásť. Nadobudnutá múdrosť vám napovie, že to, akým spôsobom vás vnímajú či definujú ľudia okolo vás, viac vypovedá o ich svete, než o tom vašom. Jednou z ciest uzdravenia vnímania seba a svojej fyzickej roviny je schopnosť „prijať sa“ s láskou. Uvedomiť si, že vaša veľkosť nie je merateľná veľkosťou oblečenia, ani čísla na váhe. Určujúcim faktorom je vaša ľudskosť a charakter. Jednou z myšlienok, ktorá mi v tejto súvislosti napadá, znie nasledovne: „Ak sa staráte o kvet, a ten pomaly uvädá v nehostinnom prostredí, jasne viete, že to nie je chyba kvetu. Zmeníte jeho prostredie a spôsob starostlivosti. Avšak čo ak tým kvetom je človek a prostredím je bezprostredné toxické okolie a zdanlivo nevinné poznámky, či dobre mienené rady?“ Osobne si myslím, že za všetkými veľkými zmenami, otriasajúcimi život vo svojich základoch stojí buď vízia alebo kríza. Láska alebo strach. Vždy keď stretnete človeka, skúste vidieť a vnímať viac, než len zjav. Hĺbku a krásu duše spoznáte iba na základe otvorených rozhovorov a pozorným načúvaním. Každý z nás nesie v sebe múdrosť a skúsenosti, ktoré sú neprenosné a hodné zdieľania – nech sú radostné alebo bolestivé, ich pochopením vzájomne dokážeme búrať bariéry a stavať mosty. V každom z nás je jedinečnosť. V tom je to čaro. Hľadať cestu k sebe, vnímať to, čo nás dokáže spájať, vyžaduje čas. O tom sú vzťahy, ktoré majú schopnosť pretrvať roky. Ak hľadáte knihu, v ktorej bude ústrednou témou podstata ženstva a pozoruhodné vhľady na základe citlivo uchopených a spracovaných kazuistík – v tom prípade neurobíte krok vedľa. Marion Woodman svojou knihou oslovuje duše žien a ich prirodzenosť.
„Nesnažím sa o útek z mojej temnoty. Učím sa v nej mať rád sám seba.“
Rune Lazuli
Vydavateľstvo: Alpha book
Rok vydania: 2020
Počet strán: 200
Rozmer: 120×190 mm
ISBN: 978-80-87529-37-9
Kniha je dostupná na: Sova byla pekařova dcera – Marion Woodmanová | KOSMAS.cz – vaše internetové knihkupectví
Woodman, M. 2020. Sova byla pekařova dcera: Jak souvisí obezita a anorexie s potlačeným ženstvím. Praha: Alpha book, 2020. 200 s. ISBN 978-80-87529-37-9.
Add Comment