„Som presvedčený, že keď ľudia robia dobré veci, napriek tomu, že sa môžu javiť malé, prejavuje sa to na dobre sveta viac, než si myslia. A to isté platí podľa mňa aj o zle. Všetci sme za stav sveta zodpovední viac, než sa domnievame, alebo než by nám bolo milé.“
Jordan B. Peterson
Bezmocnosť vo svete, ktorý váš nárek nepočuje. Neutíchajúci pocit, že sem nepatríte a nič si nezaslúžite. Vnímanie seba ako človeka, ktorý je zbytočný, nehodný pozornosti a záujmu. Izolácia a deprivácia. Absencia sociálneho, kultúrneho a ekonomického kapitálu. Život pod nánosom predsudkov opomínajúcich realitu. Ľudia sociálne vylúčení, ľudia marginalizovaní, ktorí sa v istom momente možno nevedia tak celkom ubrániť pocitu márnosti zo života. Stigma, s ktorej dôsledkami môžete zápasiť po celý svoj život, pretože sa vám tak hlboko dostala pod kožu, až celkom narušila, či dokonca vymazala vašu sebahodnotu, sebaúctu, dôstojnosť a identitu. Pochybnosti, ktoré si vo svojom vnútri nesiete sa stávajú vnútorným hlasom a nekompromisným kritikom. Kritikom búšiacim na dvere vnímania seba ako ľudskej bytosti. Rozhodnutia závislé od ekonomického, ako aj spoločenského tlaku. A k tomu všetkému na každom kroku pretrvávajúci neustály existenčný strach z toho, že po zlyhaní už jednoducho nevstanete. O to viac je dlhodobá nezamestnanosť pálčivejšou témou, ktorej ústrednou postavou môže byť v jednej „nestráženej“ chvíli každý z nás. Bez ohľadu na dosiahnuté vzdelanie. Nemecká novinárka, Anna Mayrová, vo svojej knihe Bídníci, zasadzuje útržky zo svojho života do spoločenského kontextu. Poukazuje na fakt, že spoločnosť ako celok vyzdvihuje vždy príbehy ľudí, ktorým sa po náročnom životnom zvrate podarilo opäť vstať a byť v jej očiach silnejšími v zmysle motivácie. No zároveň zabúda častokrát na tých, ktorých príbehy sú tak nesmierne spletité a náročné, že pre nich nový začiatok jednoducho neexistuje. Pomoc neprichádza a roztáča sa ruleta, v ktorej sa nemôžu stať víťazmi. Čo je však celospoločensky všadeprítomné, je rigidita myslenia – súdenie a nadradenosť v zmysle, že si za svoj osud môžu vždy sami. Pravda nie je len jedna a nie je tak zrejmá. Je až príliš jednoduché vnímať s klapkami na očiach iného človeka na základe vlastných pretrvávajúcich filtrov a videnia sveta, pokiaľ nie sú známe okolnosti a možnosti voľby, ktorými v daný moment disponoval. Sme rozdielni. V názoroch. Skúsenostiach. Rodinnom zázemí. Vzdelaní. Vzťahoch. V spôsobe, akým sa rozhodujeme a reagujeme v náročných situáciách. To, čo by nás malo spájať je spolupatričnosť, empatia, súcit a prijatie. Jedným slovom – ľudskosť. Človek totiž mnohokrát nepotrebuje radu či názor. Potrebuje byť videný, vypočutý a uznaný vo vlastných pocitoch bez ohľadu na to, kde je jeho miesto v spoločnosti.
„S ľuďmi vonku už vás nič nespája. S tými, ktorí vysedávajú v kaviarňach a chodia na kultúrne akcie. Existuje čiara medzi civilizáciou a kultúrou, oddeľujúca nutnosť od nadbytku – aby nadbytok zostal vyhradený pre tých, ktorí o nutných veciach nemusia premýšľať.“
Anna Mayrová vo svojej knihe hovorí, ako častokrát u nej dochádza k rozhovorom o tom, prečo sú jej rodičia nezamestnaní. Už v úvodnej časti knihy upozorňuje na strasti, ktorým ľudia bez práce musia čeliť, nevnímajúc zraňujúce slová a nepochopenie od okolia.
„Životný príbeh nevysvetlíte ani nenaplánujete.“
Šikmá plocha verzus odrazový mostík. To dokážeme zhodnotiť až spätne, pri pohľade do minulosti. Anna Mayrová bola dcérou dvoch dlhodobo nezamestnaných. Stala sa novinárkou, ktorej príbeh môže na prvý pohľad byť príbehom o vzostupe a snahe ubezpečiť ľudí, že existuje vo svete rovnosť šancí.
„Čím viac sa roztvárajú nožnice medzi chudobnými a bohatými, tým viac sa chudáci podobajú zvieratám v zoo, tým viac majú ich príbehy otvoriť oči, pretože sa s nimi človek v bežnom živote prakticky nestretne.“
Anna Mayrová zdôrazňuje, že keď hovoríme o nezamestnaných, nie je správne hovoriť o určitom prostredí. Taktiež uvádza, že nezamestnaní sú častokrát štrukturálne okrádaní o moc. Absentuje forma porozumenia, ktorá by mala svoje korene v empatii.
„Keď sa sami seba opýtajú, čo sú za ľudí, ako si stoja v porovnaní s druhými, väčšinou dospejú hlavne ku hanbe zo stroskotania, pocitu, že sú úplne na dne a môžu si za to sami.“
Strach z nezamestnanosti a prepadu má nesmiernu moc. Môže sa stať realitou pre každého človeka.
„Všetko, z čoho máme strach, čo nedokážeme zaradiť, si premietame do niečoho, čomu rozumieme.“
Nezamestnaní, ako tvrdí autorka, nepredstavujú jednotnú skupinu ľudí. Zdieľajú však jediné – symptómy deprivácie, ako je bieda a bezmocnosť. V knihe odznie aj pojem „dvojnásobne znevýhodnení“. Sprevádza ho pocit, ktorý Anthony Abraham Jack označuje ako „asimilačné blues“. Ide o smútok, ktorý vás zachváti, keď sa pohybujete vo svete, do ktorého by ste sa aj cez svoje výsledky nezvládli dostať bez dobrej vôle iných.
„Identita v našej spoločnosti vzniká predovšetkým konzumom. Veci, ktoré si kupujeme, povolanie, ktoré vykonávame, aby sme si veci mohli kúpiť – to všetko z nás sníma strach z mnohoznačnosti sveta, to všetko nám dáva pocit, že nachádzame zmysel života. Vo vlastnom živote i v živote ostatných. Nezamestnaní, najmä tí, ktorí sú bez práce dlhú dobu, sa tejto hry už nezúčastňujú.“
Nezamestnanosť je synonymom pre „máš nárok len na to najnutnejšie“ – vysvetľuje autorka. Absencia podstatných vecí je v tomto smere na dennom poriadku.
„Kto pred dieťaťom nedokáže skryť stres a smútok z vlastnej situácie, má zrejme pocit, že nezlyhal len spoločensky, ale aj ako rodič. Zlé zážitky zostanú zlými, i keď sa z nich poučíte.“
Dôležitá myšlienka, ktorá sa v knihe objavuje, sa dotýka otázky „zásluh“. Ak si človek počas celého svojho života odopiera niečo želať, potom nemá pocity túžob, ani v zmysle hľadania povolania.
„Považujeme za úctyhodné, keď ľudia bojujú, pracujú, snažia sa. A túto ideológiu uplatňujeme už na malých deťoch.“
Kultúra zameraná na výkon. Identita definovaná kariérnym rebríčkom a konzumom. Zamestnanosť ako „ochranná známka“ vašej osobnosti. Naproti tomu stojí útlak, beznádej a pocit hanby, pokiaľ nezapadáte do vytvorenej predstavy o usporiadanom živote. Pomoc, ktorá je skôr maskovaným výmenným obchodom, než altruistickým činom. Kniha Bídníci je analýzou o spoločnosti, ktorá pohŕda nezamestnanými, no i tak ich potrebuje – ako vypovedá podnázov titulu. Anna Mayrová je autorkou knihy, ktorá vám na pozadí spoločenských a politických súvislostí priblíži pojem nezamestnanosti. Vďaka svojej osobnej skúsenosti analyzuje jednotlivé aspekty a stavia sa na vzdor pojmom, ako rovnosť príležitostí a vzostup na základe získaných šancí. Knihu Bídníci možno vnímať ako esej a spoločenskú reflexiu chudoby. Porozumieť problematike chudoby, znamená súčasne pochopiť spôsob, ako pracovať na efektívnych zmenách. Pre mňa osobne je táto kniha synonymom pre pochopenie utrpenia. Je obrazom, ktorý vám ukáže všetky odtiene smútku. Slovami Anny Mayrovej: „Táto kniha nemá šťastný koniec. Nedokazuje, že mladá žena, ktorá vyrástla na dávkach, môže v Nemecku dosiahnuť všetko, čo si zaumieni. Smútok, ktorý som ako dieťa pociťovala, tým nemizne ani nezískava nový zmysel. Táto kniha je výzvou k novému pochopeniu, novej veľkorysosti, novej sociálnej politike, ktorá sa vďaka tomu ešte len otvorí.“
„Na svete nie je nikto tak vysoko, aby som vedľa neho pohŕdal sám sebou.“
Friedrich Schiller
Vydavateľstvo: Host
Rok vydania: 2022
Počet strán: 223
Rozmer: 135×210 mm
ISBN: 978-80-275-1038-2
Kniha dostupná na: Bídníci – Proč společnost pohrdá nezaměstnanými, ale přesto je potřebuje – Anna Mayrová | Nakladatelství Host (hostbrno.cz)
Mayrová, A. 2022. Bídníci: Proč společnosť pohrdá nezaměstnanými, ale přesto je potřebuje. Brno: Host, 2022. 223 s. ISBN 978-80-275-1038-2.
Add Comment