„Keď túžime po spravodlivosti pre seba, nesmieme byť nespravodliví k iným. Upierať udatnosť nepriateľovi, ktorého sme premohli, znamená podceňovať naše víťazstvo.“
Lew Wallace
Ako už nežiť. Keď ťaživosť života pripomína vnútorný žalár a ako jediné vyslobodenie sa javí jeho úplný koniec. Keď kdesi v hĺbke duše cítite, že jednoduchšie by bolo nebyť. Príliš negatívne slová na úvod? Možno si niekde v kútiku duše pre seba povzdychnete, prečo by ste vôbec mali čítať knihy o smrti, keď je toľko dôvodov, pre ktoré sa oplatí žiť. Mojou odpoveďou na túto otázku by bola myšlienka, že ak chcete porozumieť životu v jeho plnosti a naozaj sa naučiť ho prijímať so všetkým, čo prinesie, tak koncept smrti a umierania predsa nemožno opomenúť. Nie však iba preto… Niekedy do životov ľudí vstupujú neľahké chvíle, ktoré môžu zahmliť úsudok natoľko, že môže dôjsť k celkovej strate nádeje, a taktiež svetlých vyhliadok do budúcna. Hĺbku človeka možno merať množstvom skúseností a nadobudnutého poznania, ktoré mohlo mať nespočetne ráz i trpkú príchuť. Všetci sa učíme prostredníctvom prežitkov a emócií, ktoré so sebou nesú. Keď čítate príbehy, ktoré v sebe spájajú tragickosť a smútok bez pátosu, prídete na jednu zásadnú vec. Vždy, keď sa vo svojom živote stretnete s druhým človekom, máte od toho okamihu na pamäti, že práve tento moment môže byť tým posledným. Môžete si vymeniť posledné slová, úsmevy i objatie. Tieto príbehy vám pripomenú nielen pominuteľnosť, krehkosť bytia a vzácnosť každého z nás, ale aj dôležitosť skutočného záujmu jeden o druhého. A možno si v istej chvíli ako aj ja, dáte za svoj vnútorný cieľ myšlienku: „Želám si, aby každý človek po stretnutí so mnou cítil pochopenie, nádej a vieru v lepšie zajtrajšky.“ Knihy, ktoré v sebe nesú prežitú bolesť, rozvíjajú v človeku súcit, ktorý Eckhart Tolle interpretuje ako vedomie hlbokého puta medzi vami a ostatnými bytosťami. Pri takýchto témach, aké zvolila aj autorka Viktorie Hanišová, si neustále pripomínam slová Neila deGrasse Tysona: „Som hnaný dvoma hlavnými motiváciami: vedieť dnes o svete viac, ako som vedel včera a znižovať utrpenie ostatných. Boli by ste prekvapení, ako ďaleko vás to dovedie.“
Prozaička Viktorie Hanišová svojou poviedkovou knihou Dlouhá trať prepája v jednotlivých príbehoch hlavných hrdinov veľmi zásadnú otázku o zmysle bytia. V knihe odznie sedem príbehov, v ktorých sa čitateľ stretne s témami nabádajúcimi k hĺbavým myšlienkam o smrti, o osobnom zlyhaní, o strachu, ako aj o pochybách. Autorkin cit pre text možno vidieť v každej jednej poviedke. Čitateľa vťahuje ihneď do deja, ktorý je plný emócií a zamyslení. Kniha Dlouhá trať je jednou z tých, ktoré nečítate očami, ale vdychujete dušou. Keď hlavných hrdinov príbehov ich vlastná existencia bolí, tŕpnete aj vy. Dúfate, že nastane zmena, ktorá vnesie do ich životov aspoň malý záblesk svetla. Avšak márne. Pochopíte, že nie každý príbeh má šťastný koniec. Rovnako si uvedomíte, aké sužujúce dokážu byť spoločenské konvencie, keď vaša inakosť je súdená. Pri čítaní som sa neraz zastavila pri opakujúcich sa otázkach: Je život prežívaný v neustálom utrpení ešte stále možné nazývať životom? Je schopnosť zvládať náročné životné situácie o vlastnom vnútornom nastavení, o sile rozhodnutia, o vďačnosti za život, o sebaláske, o súcite samého so sebou, o odolnosti? Alebo v istom okamihu, topiac sa v kokteily existenčného marazmu, príde na rad sled úvah o tom, že i tak zo svojej existencie nevyviaznete živý, tak prečo sa o to vôbec pokúšať… Premýšľala som však ešte nad tým, čo ak by hlavní protagonisti mali možnosť s niekým skutočne zdieľať svoj život, svoju bolesť v pochopení bez odsudzovania a hodnotenia? Volili by stále radšej koniec? Ak by mali pocit, že niekomu na nich záleží, a že možno sa stali „iba“ neviditeľnými pre tých nesprávnych ľudí? Možno… Pravda občas môže zabolieť, no nie viac, ako nepochopenie. Kniha Dlouhá trať podnecuje k diskusii. Pre mňa sa stala inšpiratívnou. Prečo? Pretože z určitého hľadiska konfrontuje a otvára témy, ktoré nie sú bežne predmetom rozhovorov. Ak by totiž boli, išli by až na dreň utlmených strachov a obáv. Kniha sa stala mojou osobnou pripomienkou vnímavosti. Umožňuje vnímať aj ľudí, ktorí sú nám svojimi mentálnymi rozpoloženiami vzdialení alebo prežívajú niečo, čo my nevieme obsiahnuť. Viktorie Hanišová napísala knihu poviedok, ktorú by som pokojne definovala myšlienkou od Aulusa Gelliusa – „Knihy sú nemí učitelia.“
Theodore Roosevelt raz povedal: „Veľké myšlienky oslovujú iba myseľ, ktorá premýšľa. Avšak veľké činy oslovujú celé ľudstvo.“ Skúsme preto byť my sami tým veľkým činom, ktorý sa udeje vo svete druhého človeka prv, než sa stane „iba“ spomienkou. Pretože ako hovorí profesorka a filozofka Anna Hogenová – človek je len rozhovorom.
„Aby sa nám veci ukázali také, aké skutočne sú, musíme byť pripravení opustiť naše názory na ne.“
Thich Nhat Hanh
Vydavateľstvo: Host
Rok vydania: 2020
Počet strán: 192
Rozmer: 135×205 mm
ISBN: 978-80-275-0372-8
Kniha dostupná na: Dlouhá trať – Viktorie Hanišová | Nakladatelství Host (hostbrno.cz)
Hanišová, V. 2020. Dlouhá trať. Brno: Host, 2020. 192 s. ISBN 978-80-275-0372-8.
Add Comment