„Vždy som mal rád tichých ľudí. Nikdy neviete, či práve tancujú v sne alebo nesú ťažobu sveta.“
John Green
Priateľstvo, humor, rešpekt a spoločné plynutie. Chvíle, v ktorých vám úplne stačí prítomnosť druhého človeka k tomu, aby dokázal vnímať vašu krásu jedinečnosti a celistvosti – esenciu typickú iba vám. Bez slov, s hlbokým načúvaním. Napriek mnohým drobným odlišnostiam, ktoré sprevádzajú každodennosť bytia. Spolupatričnosť a porozumenie za hranicami nevysloveného, s nekonečnými, bezbrehými možnosťami viesť dialógy, ktoré obopnú snáď celý vesmír. Najlepší priateľ je človek, ktorý na vás hľadí očami porozumenia, empatie a láskavosti, i keď sa vám obom môže daná realita, na ktorú nazeráte, javiť odlišne v dôsledku nadobudnutých skúseností v živote. Je osobou, ktorá pri vás stojí nielen v momentoch absolútneho šťastia, ale zažiari aj vo chvíľach, keď vy strácate pevnú pôdu pod nohami. Keď ste takpovediac „skúšaní“ svojím vnímaním situácie, rozhodnutím, či precítením okamihu. Je vaším učiteľom, podporovateľom i hrdinom všedných dní. Priateľstvo je ako horúca šálka kávy počas sychravých dní plných šera. Stimuluje vaše zmysly, zahreje na duši, vytvorí pocit pokoja a harmónie. Keď jej venujete dostatočný čas na to, aby ste ju vychutnali po dúškoch – dovolili si s ňou stráviť určitý čas vnímajúc „tu a teraz“ – vráti vám to na nezabudnuteľných spomienkach. Presne tento vnem vo mne zanechala kniha Leonard a Hladový Paul, ktorej autorom je írsky spisovateľ, Rónán Hession. Dokážu dobrí ľudia predsa len zmeniť svet? Otázka, ktorá sa v tichosti a pozvoľna prelína naprieč celým románom.
Leonard bol od detstva vychovávaný iba matkou. Otec prišiel o život pri pôrode. Matka naučila Leonarda vnímať život ako reťazec drobných udalostí, z ktorých každá sa dá zvládnuť.
„Patrila k ľuďom, pre ktorých je láskavosť niečím úplne prirodzeným, a ktorí sú presvedčení, že jediné prijateľné ospravedlnenie pre to, že niekomu na záhradke za domom chýba kŕmidlo pre vtáky, je to, že ho umiestnil pred dom.“
Svojho syna vnímala ako niekoho, komu je potrebné vo veľkej miere naslúchať. Mal málo priateľov, ale za to veľa nápadov. Vyrastal však v dobe, ktorá tichým deťom nebola naklonená. Leonard sa venoval písaniu encyklopédií pre deti a populárno-náučným knihám. Dokázal zhrnúť hlavné myšlienky v krátkych, zapamätateľných vetách, čím si vyslúžil povesť človeka, ktorý dokáže vystihnúť pohľad dieťaťa. Hladový Paul bol človek, ktorého nevšímavosť voči okoliu bola pozoruhodná v tom, že sa vyhýbala akýmkoľvek ohováraniam. Bol fascinovaný svetom okolo seba. Vedecké poznanie však považoval za akýsi súbor legiend – niečo, čo v ňom evokovalo úžas a nepreniknuteľnosť.
„Všetci by sme sa o niečo menej zaoberali svojím osudom, keby nám naozaj dochádzalo, že celý svet rovnako skončí ako taká malinká bodka. Človek asi jednoducho musí dôverovať vede, ale od určitého bodu je to naozaj slepá viera, aspoň u mňa.“
Oboch priateľov spájali dlhé odmlky, ktoré vypovedali o tom, ako sa spolu dobre cítia. Ticho a mlčanie nechávali doznieť do okamihu, kým sa samé nebude chcieť prelomiť. Hladový Paul vnímal svet ako zložité miesto.
„Spoločnosť preňho predstavovala akúsi chemickú sadu plnú potenciálne výbušných látok, ktoré pri správnom zaobchádzaní môžu byť úchvatné a výchovné, ale inak by sa mali uchovávať mimo dosah jedincov, ktorí nevedia, čo činia.“
Hladovému Paulovi chýbala nezávislosť. Jeho rodina sa ho snažila chrániť pred svetom a smerovať ho k úspechom. Pomáhanie sa však môže časom zmeniť v istú formu ovládania, prípadne obojstranný návyk. Keď pred rokmi začal Leonard pracovať na encyklopédiách ako korektor, stretol sa s metódami masovej produkcie – obohrané fotografie, suché fakty, informácie s výkričníkmi. Leonard si v tomto okamihu spomenul na matku, ktorá vždy dokázala zohnať encyklopédiu, ktorú ešte nečítal, i keď musela navštíviť azda každé kníhkupectvo. Počas niekoľkých týždňov sa mu vracali spomienky na rozhovory, ktoré spolu viedli. Hladový Paul pracoval ako príležitostný poštár. Práve mu začínala smena, keď k nemu prišiel doporučený list. Uspel v súťaži. Obchodná komora vybrala jeho záverečnú vetu, ktorou by bolo vhodné ukončovať elektronickú komunikáciu.
„Ak sa ich vzájomná náklonnosť dala niečím merať, bolo to nadšenie, s ktorým zdieľali dobré správy. Obaja si boli istí, že si navzájom prajú to najlepšie.“
Priateľstvo Leonarda a Hladového Paula bolo nielen spojením dvoch tichých osobností, ale zároveň bolo spojenectvom proti uponáhľanosti a necitlivosti sveta. V medzičase rodičia Hladového Paula – Helen a Peter – starli. Obaja sa snažili neustále budovať svoj vzťah, ktorý ich spájal, než sa stali rodičmi. Ich spoločnou predstavou bolo, že na dôchodku si budú užívať život naplno a pôjde o bezstarostné obdobie. Helen si však čiastočne v kútiku duše priala, aby s nimi Hladový Paul zostal. Bol človekom zmierňujúcim napätie, ktorému by sa možno nedalo vyhnúť. Bol akýmsi amuletom proti opustenosti.
„Pravdou je, že nezraňovať ostatných je ťažké. Dokonca i keď nič nerobíš, môžeš tým niekomu ublížiť. Zdá sa, že nech niečo urobíš, alebo neurobíš, vždy niečo pokazíš.“
Do ústredne Národnej asociácie pre pantomímu na pohovor prišiel Hladový Paul o čosi skôr. Mala sídlo v divadle. Avšak vnútorne mu nebolo celkom jasné, prečo na ten pohovor ide. Pocítil však spontánny záujem, ktorý prebudil jeho vnútorné ticho.
„Nikdy nestojíme úplne mimo životnej voľby. Všetko niekam vedie.“
Dom, v ktorom Leonard prežil celý život, ho už niekoľko týždňov vyvádzal z rovnováhy. Sužovala ho prázdnota. Po smrti matky bola jeho osamelosť priam úzkostná. Nachádzal útechu v rozptýlení – Hladový Paul, knižka o Rimanoch a Shelley. Začal rozumieť svojmu strachu. Desilo ho, že ho život pohltí. Pozrel sám sebe do tváre. Jeho strach nebol ničím iným než hlbokou láskou k matke, ktorú si nedokázal priznať, aby ho celkom nepohltil zármutok. Čím bližšie bola svadba Andrewa a Grace – sestry Hladového Paula, tým väčšmi sa Leonardovi cnelo za Shelley…
„Vtip je v tom, koľko sveta vpustíš dovnútra, aby ťa neprevalcoval.“
Posledná otočená stránka knihy. Posledné zamyslenia. Posledný úsmev nad pravdami života, ktoré so sebou nesie. Zostalo po nej iba ticho, prekypujúce plnosťou pocitov a úvah nad zdanlivou všednosťou každodennosti. Pominuteľnosť života. Zdieľanie zraniteľnosti. Vďačnosť, v ktorej sa odzrkadľuje láska. Myšlienka, ktorej pôvodcom je Kahlil Gibran, hovorí: „Pravda druhého človeka nespočíva v tom, čo vám odhalí, ale v tom, čo vám nemôže odhaliť. Preto, ak chcete porozumieť, nepočúvajte čo hovorí, ale skôr to, čo nehovorí.“ Oslava bytia. Presne tak by bolo možné v dvoch slovách pomenovať knihu, ktorá neprekypuje dramatickosťou, emocionálnymi vzplanutiami, ale prináša jasný pohľad na miesta v živote – tie drobné okamihy, tvoriace v našom bytí bezpečný prístav. Eckhart Tolle raz vyslovil myšlienku, ktorá celkom presne vystihuje to, čím je táto kniha pre mňa výnimočná: „Namiesto usilovania o veľké ideály je základom našej veľkosti skôr oceňovanie maličkostí.“ Keď máte možnosť vziať do rúk knihu, v ktorej sa priam magicky odzrkadľuje majstrovstvo umenia ticha, vždy to vo vás niečo zmení. Dotkne sa vašej duše. Iba na okamih. Krátko a intenzívne. Ako záblesk svetla. A práve tá chvíľa je v tom celom príbehu akosi kľúčová. Preverí vás. Možno nielen pohľad na to, ako „funguje svet“, ale aj to, kto sme my sami. Ako naše slová a činy ovplyvňujú nás i životy ľudí, ktorí sú nám vzácni. Najmä však prinesie uistenie o tom, že nie sme iba bezvýznamnou kvapkou v mori. Jednou z mnohých. Sme celým oceánom, ktorého ohromná sila a nezlomnosť je ukrytá v malej, zdanlivo krehkej, no o to viac jedinečnej kvapke.
„Láskavosť je svetlom, ktoré rozpúšťa všetky steny medzi dušami, rodinami, národmi…“
Sri Paramhansa Yogananda
Vydavateľstvo: Host
Rok vydania: 2021
Počet strán: 272
Rozmer: 135×205 mm
ISBN: 978-80-275-0606-4
Kniha je dostupná na: Leonard a Hladový Paul – Rónán Hession | Nakladatelství Host (hostbrno.cz)
Hession, R. 2021. Leonard a Hladový Paul. Brno: Host, 2021. 272 s. ISBN 978-80-275-0606-4.
Add Comment