„Namiesto toho, aby sme deti vychovávali tak, aby spĺňali očakávania dospelých, mali by sme dospelých vzdelávať, aby rozumeli psychologickým, emocionálnym a vývojovým potrebám detí a boli schopní ich napĺňať.“
Zoe Tolman
Rozmýšľali ste niekedy o tom, k čomu vedie poslušnosť? Chceli by ste, aby boli vaše deti poslušné, až budú dospelé? Aké dôsledky plynú z výchovy k poslušnosti pre spoločnosť? Amanda Oleander zhrnula myšlienku ľudskej zrelosti nasledovnými slovami: „Veľká časť procesu, pri ktorom sa stávame skutočne dospelými, spočíva v odnaučení sa množstva vecí, ktoré do nás vložili ľudia, ktorí sami vôbec netušili, čo robia.“ Súčasťou tohto procesu je aj postupné objavovanie a odkrývanie vzorcov správania, generačných tráum, ako aj myšlienok, ktoré tak celkom nepatrili nám. Iba sme ich prijali za svoje. Nevedome. Považujúc za normálne. Akýsi štandard. Boli kompasom, ktorý istý čas možno fungoval. Potom však nastane moment – zlom, kedy naučené zmýšľanie prináša negatívny výsledok a začíname tápať… Pri pohľade na deti možno použiť metaforu ľadovca. Rodič je schopný vidieť iba určitý výsek správania, avšak pod pomyselnou hladinou sú ukryté myšlienky, emócie a potreby, ku ktorým je nevyhnutná empatická otvorenosť, prijatie a porozumenie. Nesmierne potrebné je vytvorenie bezpečného priestoru, ako aj emocionálna zrelosť rodiča v zmysle vedieť citlivo reagovať. Dieťa totiž v každom okamihu dokáže vycítiť, že mu nie je venovaná plná pozornosť. Tou najistejšou a priamou cestou, akou je možné stratiť rešpekt u detí, je participovať na ňom. To, čo podnecuje k prirodzenému rešpektu, je prejavená úcta a láskavosť – nie vyvolávanie strachu. Pre ľudí totiž budete vždy zapamätateľní tým, že ste boli k nim láskaví, keď možno nikto iný nebol. Za veľmi výstižné v tomto ohľade považujem slová, ktorých autorkou je Sterna Suissa: „Vy vidíte tyrana. Ja vidím dieťa, ktoré sa cíti zranené. Vy vidíte dieťa, ktoré vyvádza. Ja vidím dieťa, ktoré nevie vyjadriť svoju bolesť slovami. Vy vidíte dieťa, ktoré sa hnevá. Ja vidím dieťa, ktorému niekto narušil hranice. Vy vidíte dieťa, ktoré klame. Ja vidím dieťa, ktoré sa necíti dosť v bezpečí, aby povedalo pravdu. Vy vidíte dieťa, ktoré sa chová príšerne. Ja vidím dieťa, ktoré potrebuje lásku.“ K tomu, aby sa deti mohli rozvíjať spôsobom rešpektujúcim ich smer a slobodu, je potrebné vytvoriť im dostatočný priestor pre predstavivosť, pravdu a zodpovednosť. Slovami Viktora E. Frankla: „Človek môže prísť o všetko okrem jediného – nikto mu nemôže vziať poslednú ľudskú slobodu – vybrať si za akýchkoľvek okolností svoj vlastný prístup, svoju vlastnú cestu.“ Okamih, v ktorom sa stanete rodičom, so sebou vie priniesť nástrahy v podobe neistoty a pochybností o sebe, ktoré sa môžu o svoju pozornosť hlásiť každý deň. A až odstup od situácie prinesie uvedomenie, že bolo možné jednať inak. Menej z pozície ega, viac z pozície lásky. Avšak učíme sa. Všetci. A nielen vo vzťahu k deťom…
Rešpekt – základný stavebný kameň pre výchovu, vzťahy jednotlivcov, ako aj spoločnosti. Ako podstatné sa javí uvedomenie, že vzťah založený na rešpekte, priamo súvisí s postojmi a správaním. Rešpekt k odlišnostiam. Rešpekt k potrebám. Rešpekt k dôstojnosti.
„Deti nie sú menej hodnotnými ľudskými bytosťami len preto, že sú ešte len na ceste tam, kam dospelí už prišli.“
Medzi najčastejšie mylné predstavy, ktoré bránia rešpektujúcemu prístupu k deťom možno zaradiť názor, že deti musia byť dospelými nútené k tomu, čo je dôležité pre ich rozvoj. Ďalším názorom je, že deti nie sú schopné samostatnosti a zodpovednosti. Posledným tradovaným, avšak neopodstatneným názorom je, že deti robia dospelým veci naschvál a zámerne hnevajú. Pravdou je, že deti majú od narodenia vnútorný vývojový program, ktorý umožňuje ich rast a dozrievanie. V rámci rôznych prístupov k výchove detí, možno hovoriť o základných troch výchovných štýloch – autoritatívnom, voľnom a demokratickom. Prvé dva spomenuté štýly sú nerešpektujúce. Rešpektujúca výchova znamená, že dospelý vedie a podporuje dieťa v preberaní zodpovednosti za vlastný život. Rovnako je založená na rovnocennosti a na ohľade dôstojnosti k dieťaťu.
„Rešpektujúci dospelý uznáva emócie dieťaťa, poskytuje priestor pre vyjadrenie jeho názoru i pre návrhy riešenia, žiada zodpovednosť a vyjadruje dôveru, že dieťa urobí to najlepšie, čo môže, vzhľadom k jeho veku a skúsenostiam. Tým všetkým vyjadruje presvedčenie o hodnote a kompetentnosti dieťaťa i záujem o to, čo prežíva.“
Rešpektujúca výchova má svoje korene v postoji, že ako ľudia sme si rovní, a to sa prejavuje v správaní, komunikáciu nevnímajúc. Ako dôsledok výchovy založenej na uplatňovaní moci býva vzdor aj poslušnosť. Na spôsobe, akým bude dieťa reagovať na autoritatívnu výchovu, sa podieľajú osobnostné rysy – temperament, citlivosť, intelekt, ale aj vplyvy prostredia – poradie súrodencov, hodnoty vyznávané užšou i širšou rodinou, sociálna a ekonomická úroveň rodiny.
„Keď nastane boj o moc, následky nesú všetci.“
Detstvo je napĺňané postupným zhromažďovaním informácií o svete, ako aj o správnosti vecí, súvislostiach a hodnotách. Ako autorky výstižne poznamenávajú, vedením dieťaťa k poslušnosti ho však učíme, že dôležitejšie než realita či zmysluplnosť vecí je rozhodnutie autority. Vždy, keď je od detí požadovaná poslušnosť, dôsledkom bude nemožnosť prijímať zodpovednosť za vlastné konanie.
„Ak vyrastá dieťa v prostredí, kde fungujú prevažne mocenské modely vzťahov, pravdepodobne príjme za svoje, že v každom vzťahu má byť jeden v nadradenej pozícii a druhý v podradenej pozícii.“
Z dieťaťa tak vyrastá človek, ktorý je ľahko ovládateľný až manipulovateľný. Návyk potlačovania vlastných potrieb sa premieta do malého porozumenia vlastným emóciám a môže sa odraziť v rozličných psychosomatických problémoch.
„Sebaúcta poslušných ľudí býva nízka, nevidia svoju vlastnú hodnotu. Starajú sa o potreby druhých a svoje potreby zanedbávajú.“
Skutočným protikladom poslušnosti je zodpovednosť. Rešpektujúca výchova dokáže posilniť u detí demokratické hodnoty, najmä empatiu. Ak dospelí reagujú na správanie dieťaťa rešpektujúcim spôsobom, nastáva „otváranie dverí“ k rozvoju sebaúcty, k učeniu a socializácii.
„Dieťa nepotrebuje zamiesť cestičky, aby nezažilo žiadne sklamanie, žiadny emočný náraz. To, čo potrebuje, je pevný citový vzťah s rodičmi, ktorí mu tieto sklamania umožnia uniesť.“
Autorky sa vo svojej knihe sústreďujú na opomínané potreby, akými sú pohyb, nadmiera podnetov, dané psychomotorické tempo, potreba bezpečia i úspechu. Rovnako akcentujú dôležitosť toho, že deti potrebujú byť videné a vnímané. Do popredia vstupuje otázka sebaúcty, konkrétne v zmysle ako ju správne rozvíjať u detí. Pre pozitívny rozvoj sebaúcty sú podstatné pozitívne skúsenosti s dospelými v troch oblastiach. Ide o oblasť prežívania bezpečných a láskyplných vzťahov bez podmienok, ďalej je to oblasť vplyvu na to, čo sa ich týka – primerane veku a mentálnym schopnostiam. Posledná oblasť sa dotýka príležitostí k úspešnému zvládaniu cieľov, ktoré sú pre deti dôležité. Sebaúcta u detí je budovaná už od narodenia v súvislosti s kvalitou starostlivosti o ich potreby. Dochádza k budovaniu bazálnej dôvery – k pocitu, že svet je dobré a bezpečné miesto.
„Deti potrebujú dostatok neštruktúrovaného času, aby mohli spoznávať sami seba, čo ich zaujíma, ako to zvládajú. Trend zaťažovať deti od predškolského veku mnohými rôznymi krúžkami a ďalšími aktivitami riadenými zvonku taký čas obmedzuje.“
Ako výrazný faktor, ktorý ohrozuje sebaúctu sa javí najmä kritika. Máva formy nerešpektujúcej komunikácie, prostredníctvom ktorej sa deti môžu často cítiť bez lásky, bezmocné, neschopné a zlé. Ak dieťa seba začne vnímať v týchto súvislostiach, potom nemá dôvod správať sa ohľaduplne, zodpovedne, čím dochádza k poklesu dobrých vzťahov.
„Zásada, že nech dieťa urobí čokoľvek, je potrebné s ním zachovať dobrý vzťah a reagovať tak, aby to posilnilo jeho sebaúctu, je základnou stratégiou pri výchove všetkých detí. Žiadna chyba, žiadne nevhodné správanie nemajú väčšiu cenu než dieťa samotné.“
Autorky v knihe upozorňujú na tri roviny výchovy. Reakcia – reflexia – prevencia. Zohrávajú podstatnú úlohu v zmysle dlhodobého cieľa výchovy s orientáciou na socializáciu a sebaúctu. Dôraz je v tomto smere kladený na starostlivosť o emócie, ako aj samotnú emočnú inteligenciu, ktorú je možné rozvíjať počas celého života – nielen v detstve.
„Pre nás všetkých je veľmi dôležité, aby nám druhí rozumeli. Potrebujeme, aby rozumeli tomu, čo hovoríme, našim názorom a postojom, ale snáď ešte viac si prajeme a naliehavo potrebujeme, aby druhí rozumeli tomu, čo práve prežívame, a brali to vážne.“
Emócie predstavujú niečo, čo patrí výhradne nám. Ak sú odmietané okolím, môže sa dostaviť prežitok odmietnutia priamo nás. Na dieťa môže takéto odmietnutie zanechať stopy v podobe vplyvu tvorby jeho sebaprijatia, jeho sebaúcty. Z hľadiska emócií dochádza k zahanbeniu, pocitu menejcennosti a degradácie.
„Akékoľvek hodnotenie je prejavom nerovného vzťahu. U emócií môže mať podobu zľahčovania, morálneho alebo spoločenského odsudzovania až po popretie.“
Ako najväčší problém z hľadiska komunikácie sa javí fakt, že emóciám nevenujeme dostatočnú pozornosť a okamžite sa zameriavame na riešenie problému. Pre komunikáciu je dôležitá empatická reakcia, ktorá pozostáva z troch základných zložiek: aktívneho načúvania, pomenovania pocitov, potrieb, zámerov, očakávaní druhej osoby a vyjadrenie podpory, ponuky pomoci, empatie činom. Empatická reakcia v sebe môže spájať veľmi špecifický postup. Prvým krokom je uvedomenie si emócií druhého človeka. Zväčša nejde iba o jednu emóciu, ale o ich zmes. Druhým krokom je uvedomenie očakávaní druhého človeka. Záverečným krokom je vyjadrenie tohto uvedomenia jednoduchou oznamovacou vetou, kedy je potrebné počkať na jeho reakciu. Ako účinná pomoc pri verbalizovaní empatickej reakcie sa môže javiť vytvorenie si „slovníka“. Obozretný však treba byť pri formulácií viet v tom ohľade, aby empatická reakcia neobsahovala súčasne apel na rozum.
„Častými neempatickými reakciami sú otázky a predstieranie hotových riešení formou rád alebo pokynov.“
V knihe je jasne špecifikovaných trinásť foriem nerešpektujúcich spôsobov komunikácie so zámerom ozrejmiť si, prečo a čím dokážu ublížiť, prečo môžu viesť k neochote vyhovieť, ako aj to, prečo zhoršujú vzťahy. K nerešpektujúcim spôsobom možno zaradiť formy komunikácie ako: príkazy, vyhrážanie sa, urážky a ponižovanie, kritiku a zameranie sa na chyby, iróniu a zhadzovanie, výčitky, obviňovanie a zahanbovanie.
„Potrebujeme si osvojiť komunikačné zručnosti do tej miery, aby sme nimi mohli v každodenných situáciách bez dlhého premýšľania vyjadrovať rešpekt voči druhým a tiež dávať najavo, že i my chceme byť rešpektovaní.“
Autorky sa venujú v záverečných kapitolách aj téme motivácie a výraznému rozdielu medzi tým, či niečo robíme z hľadiska jej vonkajšieho alebo vnútorného zámeru. Má to totiž celkový dopad na našu osobnosť. Podmienkami pre udržanie vnútornej motivácie sú: zmysluplnosť, spolurozhodovanie, spolupráca a spätná väzba. K najzaujímavejším kapitolám knihy pre mňa patrila časť venovaná tradičnej škole a slobodnému vzdelávaniu. Dôležitým poznatkom je, že deti sa vzdelávajú najlepšie v okamihu, keď sa vnútorná zrelosť stretne so zodpovedajúcimi vonkajšími podnetmi.
T. Ripaldi nechal znieť myšlienku, ktorá sa mi priam okamžite spojila s knihou Respektovat a být respektován. Hovorí: „Keď my dospelí premýšľame o deťoch, ignorujeme jednu jednoduchú pravdu. Detstvo nie je príprava na život, detstvo je život. Dieťa sa nepripravuje na to, že bude žiť – ono žije. Dieťa je neustále konfrontované s otravnou otázkou: Čím chceš byť? Odvážne dieťa, hľadiace priamo do očí dospelého, by odpovedalo: Ničím nechcem byť, ja už som.“ Jedno zamyslenie, ku ktorým privádza L. R. Knost v súvislosti so vzájomným porozumením, znie: „Čo sa stane, keď sa ľudia necítia vypočutí? Začnú byť hlasnejší. Pamätajme, že správanie je komunikácia. Deti len tak nevyvádzajú, oni komunikujú. Načúvajme potrebe, ktorá je za správaním detí.“ S témou rešpektu je z môjho pohľadu prepojená taktiež téma sebadôvery v kontexte vedieť uchopiť najprv svoje vlastné prežívanie z pozície rodiča, aby následne dieťa mohlo zvládnuť svoju situáciu v láskavom a prijímajúcom prostredí. Objaviť svoju cestu v spleti emócií, značí osvetliť pozvoľna kroky pre dieťa. Knihu Respektovat a být respektován treba v sebe nechať doznieť. Myšlienky, ktoré so sebou prináša, sú viac než len rady ohľadne výchovy. Ponúkajú totiž priestor, v ktorom sa deti môžu cítiť slobodné a zodpovedné za svoje rozhodnutia. Táto kniha je príležitosťou pre rast. Ak by som mala mať na pamäti len jednu jedinú myšlienku z celej knihy, ktorá je pre budovanie vzťahu najpodstatnejšia, odniesla by som si túto: „Vždy uprednostni vzťah pred procesom.“ Nič nie je dôležitejšie, ako pevnosť vzájomného puta, nech sa situácia navôkol javí akokoľvek vypätá.
„Najlepšie dary, ktoré môžete dať svojim deťom, sú korene zodpovednosti a krídla nezávislosti.“
Denis Waitley
Vydavateľstvo: PeopleComm
Rok vydania: 2020
Počet strán: 367
Rozmer: 165×235 mm
ISBN: 978-80-87917-50-3
Kniha dostupná na: Praktický manuál na to, jak přistupovat k druhým lidem na bázi respektu (peoplecomm.cz)
Nováčková, J. – Nevolová, D. 2020. Respektovat a být respektován: Cesta k sebeúctě a zodpovědnosti. Praha: PeopleComm, 2020. 367 s. ISBN 978-80-87917-50-3.
Add Comment