„Nezáleží na tom, či ste boli s velikánmi. To, na čom skutočne záleží, či ste si sadli so zlomenými, šli ste so stratenými a milovali opustených.“
Sheri Bessi Eckert
Človek odjakživa zvádzal neľahký boj o prežitie. Osud Toma Seeda tento boj stretol počas jeho života viacnásobne v rôznych podobách. Ak by som mala opísať knihu Tomáša Vereša citátom, v ktorom je obsiahnutá sila a zároveň do značnej miery tragickosť príbehu, boli by to slová Jennifer Niven: „Ale ja nie som len zbierka symptómov. Nehoda mizerných rodičov a ešte mizernejších chemických spojení. Nie som problém. Nie som diagnóza. Nie som choroba. Nie som niečo, čo sa dá zachrániť. Som človek.“ Kniha Before I Won nie je však iba o prežitej bolesti. Je aj o nádeji. Nádeji, ktorú raz Paulo Coelho opísal nasledovne: „Keď som nemal čo stratiť, dostalo sa mi všetkého. Keď som prestal byť tým, kým som bol, našiel som sám seba. Keď som spoznal poníženie, a napriek tomu som kráčal ďalej, pochopil som, že si môžem slobodne vybrať osud.“ Tom v úvode svojho života zakúsil aj trpkú pravdu, že neraz stačí iba pár minút k tomu, aby váš svet už vaším nebol…
„Niektorí ľudia dúfajú v to, že keď zomrú, dostanú sa do neba. Niektorí ľudia pomáhajú chudobným vo viere, že Boh ich odmení. Ja som sa ešte len narodil a už som sa ocitol v pekle.“
Detstvo Toma Seeda bolo už od prvopočiatku poznamenané chudobou v Bronxe. Miesto prejavov lásky a tak potrebných objatí, zažíval emočné týranie v podobe zraňujúcich slov. Krik, hluk a strach sa stali bežnou súčasťou. Správanie rodičov sa Tomovi vrylo do podvedomia. Naučené verbálne prejavy vo forme agresívnych útokov, zosmiešňovania a ponižovania sa stali aj jeho povahovým rysom, či skôr beznádejným výkrikom do tmy. Tom sa necítil prijatý nielen doma. Spomienky na škôlku, kedy ako malý chlapec neprestajne kričal do vyčerpania, spolu s úderom, ktorý utŕžil od učiteľky, sa vpísali nielen do tela, ale aj do duše. Nasledujúci deň sa mal scenár opakovať. Avšak Tomov vyjadrený nesúhlas ísť znova na miesto, kde sa cítil nechcený, vzbudil v matke takú mieru agresivity, ktorá vyústila do fyzického násilia. Výsledkom bolo, že chlapec stratil vedomie.
„Prebudil som sa nasledujúce ráno. Bolestivé modriny po celom tele sprevádzané neskutočne tupou bolesťou. Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenul, čo sa to do pekla stalo.“
Okrem domáceho násilia Tom musel čeliť aj šikane. Rovnako, ako jeho rodičia, aj on sa vyhýbal kontaktu s inými ľuďmi. Pocity bezvýznamnosti a osamelosti vyústili do bodu, kedy preferoval samotu. V nej nachádzal útočisko. V nej a v kreslení. Na jednej strane ponurosť a šero každodennosti, na druhej strane farby a útek do bezpečného miesta fantázie.
„Keď som kreslil, kreslil som celé dni. Keď som mal ceruzku v ruke, nemal som temnotu v hlave.“
V dôsledku chudoby začal Tom s drobnými krádežami. Ceruzky, papiere… Čím dával sám sebe možnosť rozvíjať sa. Po nástupe na základnú školu nastalo veľa zmien, až na jednu. Stále bol pre druhých ľudí čudákom. Zakrátko prestal chodiť do školy. Netrvalo dlho, a rodičia zaznamenali, že sa niečo deje. Keď prišiel list zo školy, v ktorom sa písalo o Tomovej absencii na hodinách, nasledovala ďalšia bitka. Od detstva počúval slová o tom, že za všetku chudobu sú zodpovední bohatí ľudia. Jeho otec častokrát vravel, že život v Bronxe je ťažký. Nádej na nový život predstavoval Manhattan.
„V tomto svete mladí ľudia mali sklonené hlavy, pretože hrali hry na svojich smartfónoch. V mojom svete mladí ľudia mali sklonené hlavy, pretože farba ich očí prezrádzala nedávne užívanie drog. V tomto svete sa ľudia na lavičke objímali, pretože sa ľúbili. V mojom svete sa ľudia objímali, pretože sa museli zohriať. V tomto svete ľudia kráčali rýchlo, pretože sa ponáhľali ku svojim dokonalým rodinám. V tom mojom ľudia kráčali rýchlo, pretože sa stali svedkami zločinu.“
Jeden moment však dokázal zmeniť absolútne všetko. Chlapec, ktorý sám bol obetou násilia, sa stal jeho súčasťou. Nahromadená nenávisť sa pretavila do poškodenia pätnástich áut kľúčmi. Po pár dňoch to vygradovalo do momentu, kedy poškodil ďalšie zaparkované autá a prerezal pneumatiky.
„Strach z odhalenia premohol radosť z pomsty.“
Nasledovala cela predbežného zadržania. Po prepustení s podmienkou, sa zmenila aj situácia doma. To, čo v iných rodinách reprezentuje ticho a pokoj, sa u Toma Seeda prejavovalo ako ignorancia a nezáujem. Tiché dusno. Keď prišla domov obálka, v ktorej bolo žiadané 40 000 dolárov ako odškodné za spôsobené škody, situácia sa ešte viac priostrila. Nedostatok finančných prostriedkov, pôžička od banky a ďalšie pracovné úväzky, ktoré si vzali Tomovi rodičia na seba, však dokázali vystačiť iba na prežitie. Tom vo svojom živote chcel dosiahnuť rešpekt. Chcel byť silnejší. Vytrvalejší. Odolnejší. Jeho vzorom sa stal Greg Plitt, ktorý predtým, než začal byť fitness hviezdou, slúžil v armáde. V jednom okamihu ale nastal zvrat. Tomova matka vážne ochorela. Pretrvávajúce zdravotné problémy spôsobili, že v práci dostala okamžitú výpoveď a nezaplatené účty sa hromadili.
„Nezaplatené účty priniesli starosti, strach a napätie do našich životov, zatiaľ čo obálka červenej farby priniesla našej rodine pohromu.“
Ocitli sa na ulici. Ak chceli vôbec prežiť, musel Tom znova kradnúť. Tentoraz jedlo, lieky… Vedel, že porušil podmienku stanovenú súdom, keď ho prichytili. Obvinený z dvojitej krádeže putoval priamo do nápravného centra pre mladistvých.
„Prvé týždne v tom zariadení som znášal zle. Veľmi zle. Nemohol som spať. Nemohol som jesť. Nemohol som sa sústrediť. Celý čas som sa utápal v starostiach, v pocite viny. Moje vlastné myšlienky ma zabíjali zaživa.“
Po prepustení ako neplnoletý musel bývať v miestnom útulku pre ľudí v núdzi. Po nespočetných odmietnutiach sa mu napokon podarilo zamestnať v talianskej reštaurácii ako výpomoc do kuchyne. Avšak ani tam nenašiel to, po čom vo svojom živote túžil. New York sa stal preňho nehostinným miestom. Ako riešenie sa javila cesta do Los Angeles. Stopom.
„Tmavá ulička oproti San Julian Park. To miesto vyzeralo ako vstupná brána do sveta, kde všetci miestni bojovníci oslavujú útek pred realitou.“
Tu sa spoznal s Billom, Mikeom a Dvojitým M. Všetkých troch spájal silný príbeh, o ktorý sa s ním podelili. Tie momenty, počas ktorých Tom zanietene počúval, v ňom spustili zmenu a odhodlanie splniť si svoje sny. Teraz hneď.
„Začal som investovať sám do seba. Nákupy desiatok kníh o podnikaní, o úspechu. Odhodlanie stať sa svojím vlastným šéfom, so svojimi vlastnými pravidlami. Skutočne som veril, že mám moc žiť život aký chcem. Život naplnený láskou, radosťou, bohatstvom. Z hĺbky môjho srdca som v to veril.“
Po neľahkom úsilí rozbehnúť vlastné podnikanie si Tom musel priznať, že toto nie je tá správna cesta. Správny spôsob, ako naplniť svoj sen o slobode.
„Nájsť novú prácu mi trvalo jedenásť dní. Nesmierne som sa z toho tešil. Mal som iba obavy z nasledujúcich devätnástich dní, stojacich neoblomne predo mnou. Budem musieť pracovať v dvoch odlišných prácach. V noci ako smetiar, cez deň ako recepčný v nahrávacom štúdiu.“
Dôležitým momentom v Tomovej práci bol rozhovor s majiteľom nahrávacieho štúdia v čase, keď začal pociťovať vnútornú prázdnotu. Nenaplnenie, absenciu zmyslu a vášne. John sa stal nielen jeho priateľom, ale aj mentorom. Tom sa rozhodol skúsiť šťastie vo forme stáže v jednej firme, zaoberajúcej sa architektúrou. Napriek tomu, že išlo „iba“ o stáž, bolo potrebné absolvovať pohovor. Vo chvíli, keď si premeral pohľadom ostatných záujemcov, zmocnil sa ho strach a pocit menejcennosti. Bol natoľko paralyzovaný, že odtiaľ ušiel prv, než sa stihol predstaviť. Keď prechádzal okolo klenotníctva, uvedomil si, že ďalšia takáto príležitosť sa už nemusí naskytnúť. Rozbehol sa naspäť, dúfajúc, že mu ešte táto šanca nepretiekla pomedzi prsty…
„Každá osoba v tomto svete má na výber. Ak chceš patriť do skupiny výnimočných ľudí Tom, musíš robiť to, v čom si výnimočný, vložiť do toho všetko a úspech sa dostaví.“
Viete čo sa stane, keď otočíte poslednú stránku knihy, z ktorej utrpenie a zároveň aj odhodlanie hlavného protagonistu cítite na vlastnej koži? Začnete sa pozerať na svoj vlastný životný príbeh. Na všetky jeho vzlety a pády. Rozpamätávate sa a pripomínate si ľudí a slová, prinášajúcich vašej duši mier a porozumenie. Znova si spätne prehrávate stretnutia, ktoré nemožno nazvať náhodnými. Chvíľku sa pozastavíte na odbočkách, ktoré vás doviedli až na miesto, kde sa nachádzate dnes. Jedného dňa si totiž poďakujete. Bude to v momente, keď ste si mysleli, že tiaž, valiaca vás k zemi so zábleskom, že už viac neunesiete – náhle opadne. A vy ste schopní kráčať ďalej. Hrdo. S poznaním sily sebe vlastnej. V takýchto chvíľach si ja vždy pripomínam, že rozdiel medzi majstrom a žiakom je v tom, že majster počas svojho života zlyhá toľkokrát, o koľko sa žiak nikdy ani nepokúsi… Prvá myšlienka, ktorá sa mi vynorila v mysli počas toho, ako som čítala knihu Before I Won, bola od autorky Stephi Wagner. Znela: „Bolesť koluje rodinou, až kým nie je niekto pripravený ju cítiť.“ V súvislosti s ňou som sa však pristihla aj pri slovách Johna Glasworthyho, dotýkajúcich sa témy sily. „Sila nepochádza z fyzickej schopnosti. Pochádza z nezdolnej vôle.“ Bolestná minulosť býva veľakrát vstupnou bránou pre nádhernú budúcnosť. Situácie, ktoré spočiatku vnímame ako príkoria, ublíženia, prípadne rany osudu, sa neskôr môžu stať zdrojmi inšpirácie, životnými smerovkami, ukazujúcimi správnu cestu. Tie najkrajšie mozaiky bývajú mnohokrát zložené z úlomkov, ktoré predtým mohli pôsobiť ako už dokonalé dielo, avšak až roztrieštením a následným preukladaním sa začal písať ich nový príbeh. Žiarivý príbeh. Kniha, ktorej autorom je Tomáš Vereš, má svoje kúzlo v tom, že prináša hneď niekoľko uvedomení, či zamyslení. Osud človeka nedefinuje náročná minulosť, naučené myslenie, vštepované pravdy o fungovaní sveta, bolestné skúsenosti, a ani životné straty. Osud je závislý od našich volieb, odrážajúcich činy a rozhodnutia, ktoré práve v neľahkých chvíľach sa stávajú tými zásadnými. Pominuteľnosť všetkého, privádza k nesmiernej pokore a váženiu si daru života. Možnosti tvoriť. Z hĺbky duše a naplno. Spôsobom vlastným iba pre daného človeka. Kedy už niet cesty späť. Ako povedal perzský básnik Rumi, vďačnosť treba nosiť ako plášť, čím naplní každý kút vášho života. Ak by ste vedeli, že zajtrajší deň už nepríde, žili by ste rovnako? Dávali by ste neustále hodnotu tomu, čo robíte každý deň bez rozmyslu? Najväčšmi totiž môžeme ľutovať toho, keď sa nepokúsime realizovať svoje vnútorné túžby, keď neodpovieme na to svoje „volanie“, ktoré sa vždy prihlási o slovo. Pretože sny sú ako čarovné mapy. Dokážu zaviesť na miesto, kde sa prepletajú jedinečné dary, ktoré sme dostali od života, s vášňou, ktorá rozsvecuje dušu a dáva zmysel bytiu na tomto svete. Nezabúdajme preto na seba. Na to, čo v nás zapaľuje oheň a svetlo. Na to, čo môžeme priniesť svetu, s tým, čo práve máme. Na to, kým sa stávame v procese napĺňania svojich túžob a pre koho tým môžeme byť zdrojom inšpirácie. Slovami na záver, ktorých pôvodcom je Julian Barnes: „Keď čítaš dobrú knihu, neutekáš preč od života. Naopak sa doňho ponáraš ešte hlbšie.“ A taká je aj kniha Before I Won. Miestami až príliš bolestivá, trýznivá, nesúca v sebe trpké skúsenosti života. Avšak vždy svitá na novú nádej. Kedy? Vo chvíľach, keď prídete na to, že ste vzácni. Nie na základe dosiahnutého vzdelania, ani pracovného statusu či utvrdení od okolia. Ale preto, že ste ľudská bytosť, hodná šťastia. Raz sa ku mne dostala jedna myšlienka… Hovorila o tom, že predtým, než vám vesmír doručí vami „objednané“ priania, spraví vás najprv silnejšími, aby ste ich dokázali uniesť. V prípade Toma Seeda toto tvrdenie platilo dvojnásobne. Priznám sa… Túto knihu som čítala opakovane. Prečo? Chcela som sa v myšlienkach vracať k viacerým vrstvám príbehu. Analyzovať ho. Sledovať prerod hlavného hrdinu z pozície obete do tvorcu. Osobne si myslím, že táto kniha sa človeku dostane do rúk v momente, keď mu má čo povedať. Keď možno treba vo svojej knihe života otočiť na nový list a začať písať celkom iný príbeh. Prípadne, ako potvrdenie toho, že si na svojej ceste vediete skvele. Ako pripomienka, neprestávať hľadať životné šťastie v sebe, vo svojom vnútri, ktoré sa chce ukázať svetu. S jasným zámerom a vedomím, že keď mu idete naproti, s úsmevom a otvorenou náručou – ako za dôverne známym priateľom, nemôže nasledovať predsa nič iné, ako ten hrejivý pocit, že cítite domov. Tentokrát ale už bez strachu… V čom ma utvrdila kniha Before I Won, je myšlienka spojená s trpezlivosťou od Davida G. Allena. Hovorí: „Trpezlivosť je pokojné prijatie toho, že veci sa môžu stať v inom poradí, než v tom, ktorý máme na mysli.“ A možno práve preto… Nehľadajte ju. Ona si nájde vás. Tak, ako aj mňa. Ďakujem Tomáš.
„Z najhlbších hlbín zúfalstva a bezprávia vzišli ľudia silní, múdri, plní nádeje a odvahy, ktorí inšpirujú a menia svet.“
Dr. Dalton Exley
Kniha bude dostupná pod slovenským názvom: Priania malého chlapca
Add Comment