„Zdravá pomoc nespočíva v preberaní zodpovednosti za druhých, ale v podpore ich vlastných riešení.“

Michaela Peterková

 

 

Slová. Nimi sa usilujeme pomenovať mnoho premenlivých vĺn v sebe. Keď sú rozbúrené i pokojné. Keď odrážajú slnko na hladine. Keď sa nechajú čímsi rozvíriť, stratí sa ich priezračnosť a nie sme schopní dovidieť až na dno – hoci nohy stoja pevne. Našľapujeme neisto a opatrne. More je pre mňa metaforou pre vzťahy a ich jedinečnosť. Mať pocit istoty a bezpečia vo vzťahoch je pre človeka zásadné. Vzťah rodič – dieťa v tomto ohľade podáva základný stavebný kameň v súvislosti s modelovým správaním, ktoré dieťa vníma, pozoruje a berie za správne. V úvode knihy autorka Linda Liliková pozýva rodičov k vlastnému zamysleniu:

 

„Aké JA chceme pre svoje dieťa? Sebavedomé? Spokojné? Empatické? Je v našich silách pomôcť v tom? Ako?“

 

Linda Liliková sa v druhej knihe o Slimáčikovi Slávkovi venuje témam, ktoré súhrnne označila v podnázve ako – 5 prvkov môjho ja. Sú nimi sebapoznanie, sebaregulácia, sebaúčinnosť, sebahodnota a sebaláska. V tomto pokračovaní knihy o Slávkovi spoznávame postupne i nové postavy, ako mravček Mirko, líška Líza, zajačiky Zdenko, Zojka a Zolko, ale aj sýkorka Simonka. Kniha v sebe prepája nielen námety na aktivity a zamyslenia určené deťom, ale venuje aj pár myšlienok dospelým čitateľom. Linda Liliková jednotlivými príbehmi zdôrazňuje význam kompetencií súvisiacich s emóciami, ako napríklad je ich rozpoznávanie a regulácia. Malý slimáčik tentoraz objavuje intenzitu emočného prežívania i silu, ktorou môže mať strach takpovediac „navrch“, pokiaľ mu to dovolí. Ak by som mohla vyjadriť knihu Stratený slimáčik Slávko iba pomocou jedného citátu, bol by od Jany Šulistovej: „Odolnosť nezačína silou, ale prijatím vlastnej krehkosti. So slabinami sa dá pracovať, až keď im rozumieme.“

Jedna myšlienka, ktorú som kedysi čítala a o ktorú by som sa chcela s vami podeliť, bola venovaná práve porozumeniu lásky k deťom. Hovorí: „Naučiť deti, že sú dosť, závisí od viery, že aj my sme dosť. Láska k nim je totiž inštinktívna. Láska k sebe samým je práca.“ Láskavé spracovanie príbehu Stratený slimáčik Slávko túto myšlienku z môjho pohľadu pretavuje do života. Nadviazala by som na ňu priamo slovami autorky, ktoré vyplynuli z nášho rozhovoru: „Deti si budujú sebahodnotu aj na základe toho, do akej miery ju majú rozvinutú ich rodičia. Vychovať deti, ktoré majú zdravú sebahodnotu, si vyžaduje, aby ju mali aj ich rodičia.“

 

„Ak sa o niečo naozaj snažíme a vydržíme, vždy uvidíme výsledok.“

 

Brendan Francis tvrdí, že: „Mnoho z našich strachov sú tenké ako papierové vreckovky, potom len jeden odvážny krok stačí k ich pretrhnutiu.“ Kedy v nás ale nastane moment, že ten jemný a priehľadný závoj sa zmení „zrazu“ na neoblomný mentálny múr, ktorý je každým pokusom o jeho prekonanie čoraz pevnejší a odolnejší? Možno sa to stáva vo chvíľach, keď sa sami urputne utvrdzujeme v zažitých presvedčeniach, že niečo vo svojom živote nezvládneme za pomoci vlastných síl. A možno aj vo chvíli, keď potrebujeme skúsiť použiť nové nástroje či vnímanie svojho ja k tomu, aby sme dokázali vidieť seba z iného uhla. Čo ak je tou najodvážnejšou výzvou priznať si len pri pohľade do svojho vnútra, že naozaj čelím strachu, ktorý zatiaľ neviem uchopiť a potrebujem ho možno istý čas pozorovať? Byť s ním v kontakte tak pozorne a citlivo, ako keď blízky priateľ potrebuje iba cítiť, že ho niekto skutočne počúva. Ako niekto, kto drží priestor pre čokoľvek, čomu sa  potrebuje ten druhý otvoriť.

 

Vo vzťahoch chceme byť videní.

Dovoľujeme ale druhým, aby skutočne mohli vidieť aj to najzraniteľnejšie v nás? To, čo už možno dávno je roztrieštené na kúsky?

Chceme byť vypočutí.

Ale nestrácame vtedy najviac slová a neprejdeme to najzásadnejšie v tichu?

Chceme, aby nakoniec „to“ povedané, nebolo brané na ľahkú váhu.

Neuberáme tomu na vážnosti ale i my, svojím postojom v podobe sebairónie a prílišnej verbálnej ostrosti, ktorú sme po ceste nazbierali bez uváženia?

 

O čo ľahšie by to bolo, ak by sme si dokázali autentický prístup budovať už ranom veku? Niesť ten pocit v sebe, že vzťahy môžu byť bezpečným miestom, kde každý pocit a emócia majú právo existovať bez posudzovania.

Kniha Lindy Lilikovej ma už počas čítania zaviedla k dôležitým slovám od Kirsten Cobabe: „Deti nepotrebujú aby ste mali všetky odpovede – potrebujú veriť, že nemáte strach z otázok.“ Stratený slimáčik Slávko otvára priestor na zdieľanie. Napomáha prehlbovať vzťahy a vzájomné porozumenie emóciám, ktoré nemusia byť na prvý pohľad jednoznačné. Osobne ju považujem za nesmierne dôležitú a z hľadiska spracovania jednotlivých tém ojedinelú. Linda Liliková v rámci svojich kníh venovaných primárne deťom totiž pomáha na viacerých úrovniach. Okrem tém venovaných „JA“, vytvára priestor pre rešpekt a uznanie prežitkov, zdieľanie skúseností, pocitov. Taktiež ponúka hravé spôsoby v rámci konkrétnych aktivít, ktoré môžu byť pre deti uchopiteľnejšie. Pre mňa však sú knihy Lindy Lilikovej najmä nesmierne prínosným nástrojom, ktorý upevňuje vzťah k spoločnému čítaniu, vzdelávaniu a objavovaniu emócií spolu s ich posolstvami. Umožňuje svojimi knihami dotyk v nás.

 

 

„Život sa zmenšuje alebo zväčšuje podľa odvahy človeka.“

Anaïs Nin

 

 

Vydavateľstvo: Čo dokáže mama

Rok vydania: 2023

Počet strán: 64

Rozmer: 210×210 mm

ISBN: 978-80-972430-9-8

Kniha dostupná na: Knižky o slimáčikovi Slávkovi – sebarozvojová literatúra pre deti – Láskavé knižky

Liliková, L. – Horváth, B. 2023. Stratený slimáčik Slávko: 5 prvkov môjho ja. Bratislava: Čo dokáže mama, 2023. 64 s. ISBN 978-80-972430-9-8.