„Už sa nemusím obávať hádok, konfliktov a problémov so sebou samým a s ostatnými, pretože aj hviezdy sa niekedy zrazia a vzniknú tak nové svety. Dnes viem, že to je život.“

Charlie Chaplin

 

 

 

Rozhovor s autorkou Lindou Lilikovou o druhej knihe – Stratený slimáčik Slávko, vo mne oživil známe slová amerického spisovateľa Ernesta  Hemingwaya:  „V našich najtemnejších chvíľach nepotrebujeme riešenie ani rady. To, po čom túžime, je ľudské spojenie, obyčajná tichá prítomnosť, jemný dotyk. Práve tieto malé gestá sú naše kotvy bezpečia, ktoré nás držia v pokoji, keď je života až príliš. Prosím, nesnaž sa ma napraviť. Neber na seba moju bolesť, neodháňaj moje tiene. Len si sadni vedľa mňa, keď pracujem na svojich vnútorných búrkach. Buď vľúdnou rukou, po ktorej môžem siahnuť, keď hľadám svoju cestu. Moja bolesť je na mne, moje bitky sú moje. Ale tvoja prítomnosť mi pripomína, že nie som sám v tomto veľkom svete. Je to tichá pripomienka, že som hoden lásky, i keď sa cítim zlomený.“

  • Linda, z Vašich kníh je možné osvojiť si mnoho inšpiratívnych zručností, ako citlivým spôsobom pracovať s témami, ktorými si dieťa aktuálne prechádza. Mňa by však zaujímal Váš pohľad, či možno zamyslenie sa nad otázkou – akých 10 dôležitých a láskavých myšlienok by malo dieťa počuť už v ranom detstve od rodičov pre budovanie pozitívneho sebaobrazu?

Myslím si, že je veľmi náročné generalizovať, pretože každý z nás je jedinečná bytosť, ktorá k svojmu šťastiu a spokojnosti môže potrebovať niečo úplne iné. Avšak medzi láskavé myšlienky, ktoré sa snažím mať na pamäti, patria myšlienky o láske, prítomnosti a spoločnom čase: Som tu vždy pre teba. Aj keď s tebou možno nie vždy súhlasím alebo sa mi nepáči, čo robíš, aj tak som pri tebe a ľúbim ťa. Rada ti pomôžem, ak si to želáš, no rovnako tak môžeš pomôcť aj ty mne. Učíme sa navzájom. Myslím, že by sme sa s deťmi mali často rozprávať o tom, čo im, ale aj nám, urobilo počas dňa radosť, čo sa podarilo, aby sme ich učili nájsť v zhone bežného života či dňa aj to pekné a príjemné. Medzi ďalšie myšlienky, ktoré je dobré mať na pamäti, by som zaradila myšlienky o chybe ako kamarátke a pomocníčke pri učení. O dôvere, že každý zvládne všetko, o čo sa skutočne usiluje, aj keď to môže niekedy trvať dlhšie. Deti by mali tiež počuť svojich rodičov, ako im hovoria: „Ďakujem!“, „Prosím!“ a „Prepáč!“, a rovnako vedieť, že na ich názore skutočne záleží. Ak by som to mala predsa len zovšeobecniť, myslím si, že deti by mali od nás počuť všetko to, čo by sme chceli my počuť od nich. Sme ich vzorom a to neprebijú žiadne slová.

 

  • Zamýšľala som sa nad tým, prečo je ústrednou postavou knižiek pre deti práve slimáčik Slávko. V súvislosti s psychologickým presahom každého príbehu sa mi spája s konkrétnymi cnosťami, akými sú vytrvalé napredovanie a trpezlivosť, pretože i keď pohyb vpred nemusí byť voľným okom postrehnuteľný, i tak je dôležitý. Ako v prípade vnútornej práce. Zároveň mi evokuje myšlienku, že to, kam máme namierené, je možné docieliť bez zhonu a s rozvahou. Ulita je symbolom bezpečia a schopnosti „stiahnuť sa“, a teda je zosobnením budovania zdravých hraníc. Slimáky sú spájané častokrát s adaptabilitou a flexibilitou v rámci prostredia. Uvažovali ste o tom podobne aj Vy? Vychádzali ste pri písaní a voľbe hlavnej postavy zo zvieracej symboliky a charakteristiky?

Postava slimáčika skutočne nie je žiadnou náhodou. Vybrala som ju najmä preto, že mojou témou je bezmocnosť. A povedzme si úprimne, čo dokáže na prvý pohľad taký slimák? Nemá ruky, má jednu nohu, je slizký, pomalý… Čo dokáže? Ako by mohol zvládať to, čo iné zvieratká? Na začiatku prvej knihy to sám hovorí: „Ja som pomalý, len vás budem zdržiavať, neviem liezť tak rýchlo, ako vy hopkáte…“ Sám seba vníma ako príťaž. V druhej knihe Stratený slimáčik Slávko už dokáže pomôcť zajačikovi aj sojke, pretože už chápe a vie, že každý máme iné výhody. To, akí sme, potrebujeme vedieť prijať a hľadať využitie našich silných stránok. Pretože všetko sa dá, len každý z nás to môže dosiahnuť inak – svojím jedinečným a špeciálnym spôsobom. Môj syn neznáša matematiku. Ale pred pár dňami prišiel domov šťastný, že si ide robiť úlohu z matematiky, ktorá ho baví! Veľmi ma to prekvapilo. A viete, prečo ho to zrazu bavilo? Pretože začali počítať inak. Začali počítať príklady pod sebou a jeho to zrazu bavilo. Objavil sa spôsob, ktorý bol pre neho zaujímavejší. Pretože ku všetkému v živote vedie viac ciest, tak ako v matematike k výsledku. Nikdy nie je len jedna správna cesta. A každý si musí nájsť tú svoju.

 

  • K nasledujúcej otázke ma priviedla myšlienka prof. PhDr. Lenky Šulovej CSc., ktorá hovorí: „Láskavá výchova nie je o tom, čo dieťaťu dovolíte, ale o tom, akým ste pre neho vzorom. Vaše dieťa vás nepočúva, vaše dieťa vás zrkadlí.“ Čím sú, naopak, deti vzorom pre Vás?

Deti? Tie sú obrovským vzorom, ktorý však veľmi málokedy počúvame. Sú úprimné, tvorivé a hľadajú riešenia všade. Aj tam, kde ich my už nevidíme. Tým, že nás zrkadlia, nás učia ako byť lepšími. Len im to musíme dovoliť. A to je často extrémne náročné. Pre každého. Ja si pri nich najčastejšie uvedomujem, že potrebujem spomaliť a užívať si maličkosti tak, ako to dokážu aj oni, že potrebujem „zahodiť“ všetko čo viem a pozerať sa na svet inak, hravejšie a zvedavejšie.

  • Vaša knižná séria o slimáčikovi Slávkovi zastrešuje mnoho dôležitých tém, ku ktorým patrí aj duševná pohoda a dobré vzťahy. Povedala by som, že Vaše knihy hovoria súhrnne o budovaní vnútorného bezpečia v sebe i vo vzťahoch. Taktiež vnímam, že sa snažíte ukázať, ako je možné prepojiť vzájomne medzi sebou radosť z učenia, objavovania, s pocitom vnútornej rovnováhy a dôvery vo svoje schopnosti. Bola súčasne východiskom k ich napísaniu aj Vaša odborná publikácia venovaná problematike, ktorej sa dlhodobo intenzívne venujete – a to syndrómu naučenej bezmocnosti u detí? Prečo Vás oslovila práve táto téma?

Téme naučenej bezmocnosti som sa začala venovať v rámci diplomovej práce. Vtedy vznikol môj prvý výskum, ktorý bol naozaj len malý (v rámci záverečnej práce). Avšak téma ma veľmi pohltila, a až neskôr som pochopila, že ma tak lákala možno práve preto, aby som si aj ja sama pomohla. Každopádne, slimáčik Slávko vznikol práve na základe môjho ďalšieho výskumu, ktorý bol realizovaný u žiakov prvého ročníka. Prvá kniha o Slávkovi obsahuje oblasti či situácie, ktoré sa ukázali u detí ako problematické. Odborná kniha, ktorú spomínate, je určená najmä učiteľom a budúcim učiteľom, no spolu s docentkou Poliakovou sme chceli viac. Chceli sme pomôcť deťom aj inak. A preto sme zvolili cestu spojenia detí s rodičmi pomocou príbehov a aktivít v knihách o Slávkovi.

 

  • Môže byť jedným z dôvodov, kedy sa syndróm naučenej bezmocnosti začne prejavovať, stav emocionálneho odpojenia u detí? Schopnosť sebaregulácie je postupný proces, rozvíjajúci sa za predpokladu, že mu predchádzala opakovaná koregulácia. Čo sa ale deje vo chvíli, keď sa dieťa ocitne v silnej dysregulácii a rodič nie je emocionálne prítomný? Ako bezprostredne na to môže reagovať nervový systém dieťaťa?

Áno, emocionálne odpojenie môžeme považovať za jeden z faktorov vzniku naučenej bezmocnosti. Ak sa totiž dieťa opakovane ocitá v situáciách, v ktorých nedostáva pocit bezpečia ani citlivú odozvu od blízkej osoby, jeho nervový systém najprv aktivuje reakcie boj alebo útek. Pri dlhodobej či častej absencii odozvy však môže prejsť až do takzvaného „vypnutia“ alebo zamrznutia. Práve tento prechod do pasivity je základom naučenej bezmocnosti, keď sa dieťa učí, že jeho signály zostávajú bez reakcie, že nemá kontrolu nad situáciou a nedokáže ju zmeniť.

 

  • Pre budovanie vzťahu rodič – dieťa, ktoré piliere vidíte ako tie, v ktorých dieťa má mať pocit absolútnej istoty a nemennosti? Ako ich podporovať a upevňovať?

Dieťa by si malo byť podľa môjho názoru isté tým, že je v bezpečí a ľúbené. Vedieť, že vždy môže prísť za rodičom a povedať mu všetko čo cíti, robí, myslí si… Avšak je to neskutočne náročné. K podpore takéhoto vzťahuje je dôležitá predvídateľnosť a konzistentnosť v reakciách, aby dieťa vedelo čo môže od rodiča očakávať a malo istotu, že pravidlo, ktoré platilo včera, bude rovnaké aj dnes či zajtra. Práca s emóciami je rovnako podstatná, pretože vieme, že pri intenzívnom prežívaní emócií sa menia aj naše reakcie. Je to bežné, treba však na tom pracovať a hovoriť o tom aj s dieťaťom. Pomenúvať emócie, reakcie, spôsoby ako sa upokojiť, a k tomu patrí, ako som už spomínala, aj schopnosť ospravedlniť sa, ak nezareagujeme úplne podľa našich predstáv. K tomu, aby sme sa cítili bezpečne potrebujeme byť prijatí, to je presne ten pocit: „áno, sem patrím, som tu správne, tu môžem byť sám sebou“. To dosiahneme práve tak, že dieťa nebudeme porovnávať, neustále upozorňovať a napomínať, ale naopak, budeme hľadať príčinu jeho správania a snažiť sa porozumieť mu, prijať ho.

  • Citát od Sarah Boyd hovorí: „Rodičovstvo je cesta k emocionálnej zrelosti. Učíme sa odpovedať láskou, keď sme stratení a zahltení. Učíme sa milovať, i keď zrovna vnímame správanie druhého človeka ako zraňujúce.“ Je možné rodičovstvo podľa Vás naozaj označiť za cestu k emocionálnej zrelosti? Ako by ste opísali cestu zrodenia rodiča? Nastáva tam markantná zmena psychických procesov, či zostrenia jednotlivých osobnostných rysov?

Myslím si, že rodičovstvo skutočne môže byť cestou k emocionálnej zrelosti. Samozrejme, nie je to automatické. Počas rodičovstva sa veľmi často ocitneme v situáciách, ktoré nás učia a môžu viesť k emocionálnej zrelosti, pretože veľmi často, až pri výchove detí začneme naplno vnímať svoje vlastné zranenia z detstva, svoje presvedčenia, reakcie či spôsoby zvládania záťaže. Dieťa v nás dokáže otvoriť témy, o ktorých sme možno ani netušili, že ich v sebe máme. Práve preto môže byť rodičovstvo veľkou príležitosťou na osobný rast. Nie preto, že by bolo jednoduché, ale preto, že nás neustále pozýva k sebareflexii. Zrodenie rodiča podľa mňa neznamená len narodenie dieťaťa. Je to postupný proces, počas ktorého sa učíme preberať zodpovednosť nielen za fyzické potreby dieťaťa, ale aj za atmosféru vzťahu, ktorú spolu vytvárame. Učíme sa zostať pokojní aj v situáciách, keď naše dieťa pokojné nie je. Učíme sa regulovať vlastné emócie skôr, ako začneme regulovať emócie dieťaťa. Rodičovstvo môže zvýrazniť niektoré naše osobnostné črty. Pod tlakom, únavou či neistotou často reagujeme spôsobmi, ktoré máme hlboko zakorenené. Ak však máme ochotu na sebe pracovať, práve tieto situácie sa môžu stať impulzom na zmenu. Emocionálna zrelosť podľa mňa neznamená, že rodič nikdy nekričí, nepochybuje alebo nerobí chyby. Znamená skôr schopnosť svoje chyby prijať, prevziať za ne zodpovednosť, ospravedlniť sa a znovu budovať bezpečný vzťah. Možno práve preto je rodičovstvo jednou z najväčších životných škôl. Nie preto, že by nás učilo byť dokonalými, ale preto, že nás každý deň učí byť vedomejšími – voči sebe aj voči svojim deťom. Ako hovorí Ivett Pavlis – rodičom sa nerodíme, rodičom sa stávame postupne.

 

  • Ako výrazne sa vie prepísať osobná história emočných zážitkov rodičov do spôsobu, akým nastavujú hranice deťom v rámci prejavov vlastnej emocionality? Dochádza tam k uvedomeniu v zmysle – „moja emocionálna skúsenosť by nemala definovať tvoju budúcnosť“?

Myslím si, že práve tu sa ukazuje, akú veľkú silu má naša vlastná minulosť. Každý rodič vstupuje do rodičovstva so svojimi skúsenosťami z detstva, s tým, ako boli prijímané jeho emócie, ako sa riešili konflikty či nastavovali hranice. To všetko si často prinášame úplne nevedome. Ak bol napríklad rodič vedený k tomu, že hnev je neprípustný, môže mať problém prijať hnev svojho dieťaťa. Ak zažíval odmietanie pri prejavoch smútku, môže mať tendenciu dieťa rýchlo utešovať alebo jeho emócie zľahčovať. Nie preto, že by mu nechcel pomôcť, ale preto, že tieto emócie sú nepríjemné aj jemu samému. Veľmi často teda nereagujeme na dieťa, ale na vlastnú minulosť. Ak si to dokážeme uvedomiť, môžeme veľa zmeniť. Avšak, je to veľmi náročné. Chce to veľa času, trpezlivosti a snahy. Ako rodičia sa však často snažíme ochrániť naše deti pred všetkým, čo nám bolo nepríjemné až do takej miery, že ich chceme chrániť pred všetkým… Našou úlohou by však malo byť stáť pri dieťati aj v náročných chvíľach, pomôcť mu emócie uniesť a ukázať mu, že aj náročné pocity sa dajú zvládnuť. Práve tak sa buduje odolnosť.

 

  • Možno mi dáte za pravdu, že nie je tak celkom v ľudských silách, vyhnúť sa pri výchove detí určitému tichému zraneniu, či „negatívnemu odtlačku“ do osobnosti. Napadá mi však aj druhá strana mince z pohľadu rodiča. Ako vplývať na deti čo možno najviac pozitívne, a zároveň si v sebe časom nevypestovať opakujúcu sa slučku v podobe tlaku, úzkosti a strachu z toho, či to vôbec robím dobre?

Myslím, že základom je byť láskavý nielen k deťom, ale v prvom rade k sebe. Nechcieť dokonalosť od detí, ale ani od seba. Vnímať, že rovnako ako dieťa môže cítiť všetky emócie, tak isto ich smieme cítiť aj my. Je v poriadku urobiť chybu. Aj my ich robíme. To na čom naozaj záleží, je ako reagujeme na naše chyby. Tým sme vzorom, a tým pomáhame aj našim deťom spracovávať zranenia, ktoré máme aj my. K tomu všetkému je potrebné, aby sme poznali samé seba a mali sa rady, také aké sme. Deti nerobia to čo im hovoríme, robia to, čo vidia, že robíme.

  • Kde sa vo Vás zrodilo uvedomenie, či skôr prvotný impulz k profesijnému smerovaniu do oblasti práce s deťmi?

Práca s deťmi bola mojím snom už na základnej škole, keď som „vyučovala“ svoje plyšové hračky. Ale aj neskôr, keď som pozvala kamarátky na moju oslavu narodenín, pripravovala som im vlastné hry a podobne… Neskôr to bolo kvôli učiteľom, ktorých som stretávala. Boli učitelia, ktorých som obdivovala a chcela som „ísť v ich stopách“ a boli učitelia, ktorí mi dokazovali, že chcem byť učiteľka, aby som ukázala, že to ide aj inak.

 

  • Mám veľmi rada Vašu myšlienku: „Každý z nás, dieťa i dospelý, potrebuje denne svoju dávku uznania a lásky.“ Akým spôsobom si svoju porciu doprajete Vy?

Ja som typ človeka, ktorý potrebuje cítiť lásku cez dotyky, objatia a pritúlenie, ktoré dostávam od svojej najbližšej rodiny, mojich detí a manžela. Ak sa všetko podarí podľa mojich predstáv, tak moja ďalšia kniha, by mala byť práve o tom, že každý z nás má iný „jazyk lásky“.

 

 

 

„Niekedy nám láska robí veľkú láskavosť – prevráti nás naruby a vytrasie z nás všetok nezmysel.“

Háfiz