„Musíme tvoriť. To je to jediné, čo je hlasnejšie než deštrukcia.“

Andrea Gibson

 

 

 

Zmysel, určenie, absencia ľahostajnosti voči sebe i svetu. Jednou z úvodných a najintenzívnejších pasáží v knihe, bola pre mňa hlboká téma dotýkajúca sa životných strát a uvedomenia si vlastnej konečnosti. Perzský filozof, Shams Tabrizi, hovoril: „Tvoj strach zo straty ti nikdy nepatril. Nič nie je tvoje, okrem tvojej cesty.“

Ak by sme ako ľudia žili rovnako dlho ako včely, o čom by chcel byť v takej chvíli náš život? Čomu by sme venovali pozornosť? A naopak, čomu by sme prestali pripisovať vážnosť a dôležitosť? Predstavte si, že váš život by mal iba 30 dní… Aký by ste chceli aby bol ten posledný?

Možno ako ľudia horíme vo vnútri intenzívne všetci.

Líšime sa však spôsobom a hodnotami, čomu prikladáme váhu.

„Niektoré veci v živote by sme nemali odkladať. Vďaka knihe Sto rokov samoty sa vtedy vo mne niečo zmenilo. Začal som magicky vnímať čas. Slovami autora knihy, minúta zmierenia je viac ako celý život priateľstva.“

Esejistická skica, nesúca v sebe úvahy o kráse, šťastí, i pominuteľnosti ma privádzala k mnohým vlastným osobným úvahám. Vtedy viem, že kniha prišla v ten pravý čas. Súčasne, keď som ju totiž vyzdvihla v kníhkupectve, prebiehala k nej aj prednáška s autorom. Niektoré veci jednoducho nenaplánujete, a predsa dosadnú na správne miesto.

Ak píšete o knihe, v ktorej ústrednými hrdinkami príbehu sú včely, zrazu zistíte, že píšete nielen o nich, ale aj o živote. O jeho farbách, vôňach, chuti, intenzite, zásahoch, ľahkosti i šepote prírody.

„Pri práci s nimi sa vám spomalí vnímanie plynutia času. Ročné obdobia pociťujete silnejšie ako čísla v kalendári. Pri včelách všetko so všetkým súvisí alebo je na ne napojené. Ich život je taký lepkavý.“

Tomáš Gabzdil Libertíny – dirigent prírodného orchestra, a jeho kniha Horieť intenzívne vo mne zanechala silnú stopu. Aj vďaka prednáške k výstave Krajina včiel, ktorá prebiehala v priestoroch EDISON FILMHUB Gallery. Nachádzala som v nej inšpiráciu, vnímavosť, rešpekt k prírode a pokoru k tvorbe. Práve diela autora ma privádzali k otázkam o zmysle a naplnení poslania vo svete, aj o význame vlastnej existencie. Istým spôsobom mi pripomenula film – Piesne zeme, od režisérky Margreth Olin. Film, nesúci v sebe odkaz o živote, prírode, prítomnosti na svete i smrti. Aspoň pre mňa, proces tvorby, ktorý opisoval Tomáš Gabzdil Libertíny vo mne znovu oživoval myšlienku z filmu: „Keď sa dostanete na vrchol hory ako je táto a uvidíte tam kvetinu, bude mať tie najkrajšie farby, pretože rástla medzi skalami a čelila náročným podmienkam.“ Krajina včiel spolu s prednáškou a knihou, vniesli veľmi veľa intenzívnych momentov, ktoré som ešte v sebe spätne vnímala. Nehovoriac o tom, že som ju čítala opakovane a neustále objavovala niečo nové. Niekedy, tie zdanlivo najjednoduchšie otázky, ktoré si položíme, môžu priniesť najnáročnejšie vnútorné precitnutie do bdelosti vnímania a všímavosti. Boli ako ozveny, čakajúce na odpoveď vnútra.

„My ľudia však trpíme iným spôsobom, ktorý nám Zeus a ostatní bohovia Olympu vždy závideli. Trpíme ťarchou konečnosti našej púte časom. Uvedomoval som si a stále si aj uvedomujem túto ťarchu pri každom lúčení. Nikdy nič nebolo a ani nebude tak, ako je to práve teraz.“

Horieť intenzívne nie je iba knihou o tvorbe, včelách, či živote. Je v jednoduchosti o tom, kde si ako ľudia dovolíme všímať a prepájať súvislosti s umením, architektúrou, či históriou. Aj tou osobnou. Pre mňa je nesmierne cenná nadhľadom, ktorý prináša, humorom, ktorým oplýva, a najmä emóciami, ktoré vo vás vyvolá.

„Musí to byť krásny pocit zadosťučinenia, s ktorým včela od vyčerpania umiera. Jej posledná myšlienka na tomto svete musí byť srdcervúca ako scéna zo Schindlerovho zoznamu. Mohol som zachrániť ešte o jedného viac. Ešte jeden kvet…“

Keď som si položila na záver menšiu filozofickú otázku, v mojej predstave trepotajúcu krídlami vo vánku: Akú stopu by som chcela ako „včela“ po sebe zanechať, nepremýšľala som.

Pozorovala som a všímala som si.

Svoju každodennosť.

Spôsob, akým sa vzťahujem k sebe i iným.

Disciplínu a usilovnosť, ktorú vkladám do činností, v ktorých nachádzam naplnenie a zmysel. Intenzitu a vášeň k tomu, čo zdanlivo môže pôsobiť, že je ľahké, občas neviditeľné, no má to svoju istú hierarchiu a opodstatnenosť.

Kde sa v mojom svete objavuje mäkkosť ako manifestácia sily.

Ak by som bola iba na jediný deň včelou, želala by som si svojím bytím vniesť nádej, vo forme zázračného peľu,  že sny sa predsa len plnia, iba niekedy najprv do nich treba dorásť. Cez precitnutie, že tým zázrakom sme niekedy my sami. Takí, akí práve sme. A tým rozsvecujeme cestu iným.

Svojskí snílkovia, ktorí neprestali vidieť farby sveta i keď mohli byť opradené nespočetne ráz slzami a ťažkými voľbami.

 

Mať knihu Horieť intenzívne vo svojej knižnici?

Prosím, nie.

Radšej ju majte vždy pri sebe. Pretože každé čítanie bude iné a niečo vo vás rozsvieti.

A možno pomôže vykresať slušnú iskru hneď na prvýkrát.

Pretože…

 

„Život potrebuje ruiny. Cintorín je to najkrajšie miesto na Zemi, ktorým znie sladkotrpká symfónia. Je to svedectvo, že sme tu boli a na niekom sme zanechali stopu. Tá stopa bola dostatočne hlboká na to, aby pre nás vykopal jamu a zabarikádoval ju kameňmi. Náš večný život, sú vlastne spomienky tých druhých. Tak ako prskavka, aj my by sme mali intenzívne horieť. Zanechať za sebou vlastné ruiny je tá najlepšia správa o tom, že sme žili. Opeľovať a zhorieť vo vlastných plameňoch ako včely.“

 

 

„Rob toľko dobra, koľko len môžeš – ale tak ticho, ako len môžeš.“

Charles Dickens

 

 

 

Vydavateľstvo: Absynt

Rok vydania: 2024

Počet strán: 108

Rozmer: 130×200 mm

ISBN: 978-80-8203-505-9

Kniha dostupná na: Horieť intenzívne | Absynt

Libertíny, T. 2024. Horieť intenzívne. Žilina: Absynt, 2024. 108 s. ISBN 978-80-8203-505-9.