Autorské čítanie – Dorastanie do seba

,,A v sladkosti priateľstva nech je smiech a vzájomné zdieľanie radosti. Lebo v rose maličkostí našlo srdce svoje ráno a osviežilo sa ním.“

Khalil Gibran

Autorské štvor-čítanie v sebe nieslo životnú múdrosť a skúsenosť. Charakterizovala by som ho jediným slovom – súzvuk. Životy nás všetkých sa dotýkajú. Neviditeľne. Ak sa však prepoja, môže sa stať niečo, čo bude slúžiť ako katalyzátor pre zmenu. O čom bolo Dorastanie do seba? O pripomienke, že zmena názoru a smeru je možná v akomkoľvek veku. O odvahe, hľadať svoje ja bez obáv z redefinovania seba spolu s odpoveďami na doposiaľ nepoložené otázky. O bdelosti k vnímaniu toho, čo som ešte ja a čo už nie. O vnútornom hľadaní, kde leží moja rozchádzajúca skala. O spoznaní „Piatej hory“ ako plameňa, ktorý nespaľuje, ale podporuje odhodlanie.

Keď som chcela písať o tom, aký prínos mali príbehy štyroch autoriek pre mňa, povedala som si, že to tentokrát chcem a potrebujem písať „inak“. Vedela som, že svoje dozrievanie si žiadal aj môj článok.

„Nie si iba kúsok skladačky, si celý obraz.“

Cesta k porozumeniu zvyčajne trvá dlhšie.

Mať v sebe hlbokú a osobnú knihu, ktorá si ide vlastnými chodníčkami a nebojí sa sem tam zatúlať, môže viesť k objavu niečoho oveľa väčšieho a cennejšieho.

Túlajúci prístup. To je to správne pomenovanie spôsobu, akým som chcela ísť. Vedome sa stratiť a nájsť. Opustiť múdrosť mysle a preniesť ju do vlastných stôp. Na autorskom čítaní štyroch autoriek som mala možnosť vypočuť si časti z ich príbehov. Martina Heš predstavila Bistro u zlomenýho srdce, Eva Rybáková hovorila o svojej pripravovanej knihe Starká po svojom, Helena Jakubčíková  priniesla do priestoru ukážku z knihy Dva svety, Anna Ďarmati čítala zo svojej druhej knihy Najväčšie želanie duše.

Príbehy učia umeniu života. O to viac, ak ich máte možnosť počúvať z úst tých, ktorí ich pretavili prv do písaného slova. Má to celkom iný význam, pretože môžete vidieť mimiku tváre autora, emočný dôraz na jednotlivé slová, či tiché pauzy pre nádych znovu pokračovať ďalej. Zazneli mnohé otázky, ktoré sa dotýkali nielen dorastania do seba z pohľadu autoriek, ale aj ich knižných hrdinov. Dôležitosti osobných rituálov i vykračovania z nich. Koľko autenticity unesie dielo spisovateľa? „Iba toľko, koľko má v sebe autor spracované, zvládnuté a odžité.“ A ako je s tým spojené spisovateľské sebavedomie? Možno práve ono bolo tou odpoveďou – „stáť si za slovom, i tým písaným.“ Keď predstavujete príbeh, ktorý je viditeľným odtlačkom vás, zhmotníte to krehké neviditeľné ja, ktoré dozrelo do podoby knihy a dovolí nazrieť komukoľvek dnu. Autorky však nespájala vzájomne iba ústredná téma. To, čo som videla ja, bolo dorastanie do seba skrz vzájomný rozkvet priateľstva. V sanskrite existuje slovo mudita. Hlboká radosť za druhého človeka. To bol pocit, ktorý bol neustále prítomný. Cítim ho aj dnes.

V úvode som spomenula, že som chcela nechať múdrosť doznieť inak. Moje „inak“ znamenalo zmenu rituálu, akým píšem a spracúvam podnety, myšlienky, emócie, pocity. Zmena nastala zo dňa na deň. Úsmevným paradoxom bol moment, keď som si všimla svoje vlastné „náhodné – nenáhodné“ kroky, ktoré sa opierali o to, čo som chcela zdieľať. Dorastanie do seba sa viazalo k miestam, kde som o ňom písala. Prvým bola Prezidentská záhrada, a tým druhým park Jama. Obe miesta boli zásadné, čo som zistila až neskôr. Prišla som na to, že boli tým správnym kľúčom k celému obrazu dotvárajúcemu hlavnú myšlienku stretnutia v Knihžnici: „Aby sa mohla koruna stromu dotýkať neba, musia jeho korene siahať do pekla.” Obe miesta sa zrazu stali živým zosobnením a jednoduchým pomenovaním toho, ako dorastanie do seba môže vyzerať. Ak sa ocitnete v jame, kam sa rozhodnete hľadieť? Priamo pod vlastné nohy? Bude tam ešte úrodná pôda? Dovolíte si pozrieť sa aj smerom nahor, i keď neviete ako presne sa tam dostanete? A ako budete vidieť miesto, z ktorého práve teraz vychádzate? Uveríte v neviditeľný rytmus tvorenia vlastného života? Príbehy v sebe prepájali mnoho vrstiev a z každého si odnášam jednu osobnú múdrosť.

„Odhodiť masky je rovnako dôležité, ako nenasadzovať nové.“

Martina Heš vo mne zarezonovala v mnohých slovách. Bistro u zlomenýho srdce pozývalo k  téme spoznávania, či skôr odkrývania osobného šťastia. Pre mňa tým symbolicky pootvárala dvere k možnosti rastu, pozorovaniu hraníc mysle a miesta v sebe, z ktorého je možné sa vždy rozhodnúť. Zaujalo ma aj otvorenie témy rozchodu s vnútorným kritikom.

„Spôsob, akým sa rozhodneme veci počuť.“

Eva Rybáková vniesla hlbokú introspekciu do pohľadu generačných vzťahov. Hovorila o tom, ako dospelí dokážeme organizovať obyčajné chvíle. Osobným príkladom ukázala i na mlčanlivosť, ktorá s odstupom času a pomenovania udalostí nahlas, mohla byť letiacim šípom k premene bolesti v hlbšie pochopenie. S veľkým porozumením a empatiou hovorila o tom, akú nesmiernu váhu v našich príbehoch môže zohrávať odvaha dieťaťa i odvaha rodiča. „Hranice cez rešpekt sú synonymom pre nazeranie srdcom. Keď inými slovami hovoríme to isté.“ Eva Rybáková svojou vnímavosťou venovala pár myšlienok porozumeniu rozdielu medzi tým, čo znamená pomáhať, a čo už sa dotýka témy nerešpektovania inakosti.

„Do cieľa príde ten, kto ho má.“

Helena Jakubčíková predstavila príbeh Dva svety, venujúci sa dynamike vzťahu matky a dcéry Anny, keď do ich života vstúpi závažné psychické ochorenie – schizofrénia. Do pozornosti uviedla linku – viny nehodnej dcéry, v spojitosti s prežívaním  nepríjemných emócií, ako zásadného výstupu z nevedomia. Dva svety vo mne evokovali dynamiku približovania a vzďaľovania zároveň. Helena Jakubčíková ma zaujala voľbou náročnej témy, jazykovým štýlom, vďaka čomu už teraz viem, že to bude jedna z kníh, ktorá sa objaví na mojom zozname prianí.

„To, čo chceš, nie je vždy to, čo potrebuješ.“

Anna Ďarmati predstavila časť príbehu z knihy Najväčšie želanie duše, v ktorom hlavná postava – chlapec Martin, prichádzal k poznaniu, že to, čo sa javí z jeho pohľadu ako správne, nemusí byť tak celkom pravdivé. Aj za cenu dobrého úmyslu. Martinov príbeh bol pre mňa už známy. Ale tu sa ukázalo, aký iný rozmer dokážu spôsobiť dve veci – čítanie nahlas, moment započúvania sa do intonácie hlasu autora.

Dorastanie do seba bolo výnimočné nie len vyskladanou mozaikou tém, ale najmä spôsobom vnímania autoriek a ich práce so slovami. Vynorili sa vo mne viaceré otázky. A i keď bol priestor položiť ich priamo v Knihžnici, zastavila som sa.

V pocite dozrievania.

V rozhodnutí, nechať odpovede slobodne vyrásť.

Pri pohľade späť, smerovali úlomky vašich životných skúseností do bodu, ktoré viedli až k vzniku knihy?

Martina Heš: Ano. Zároveň věřím tomu, že kdyby se můj život odehrával jinak, stejně by jeho úlomky do tohoto bodu vedly, jen bych možná napsala jiné příběhy.

Eva Rybáková:  Ja osobne vidím obrovský kus cesty od prekvapenej, „ohrdnutej” mamy a starkej v jednej osobe k celkom inej žene :). V jednej chvíli sa všetky moje životné úlohy od malej Evičky až po starkú zhodli, že všetky tie skúsenosti jednoducho treba dať na papier. Môžu byť predsa zrkadlom a rovnako oporou iným ženám, mamám a starkám.        

Helena Jakubčíková: Áno, jednoznačne. Do príbehu Anny sú vrastené zažité skúsenosti mnohých rokov. Vlastne mnohé smerovalo k bodu vzniku knihy Dva svety. Spočiatku som písala to, čo som cítila, hľadala som zmysel prežitého. Kládla som si otázky. Hľadala odpovede. Potrebovala som zanechať stopu v hmote slov, lebo pamäť dokáže mnohé skryť. Písala som pre seba. Niečo som zverejňovala na blogoch. Vypisovala som sa z bolesti, nepochopenia, ale aj z radosti a zvláštnych zážitkov, ktoré bežne nehovoríme iným.

Anna Ďarmati: Ťažká otázka :). Ale v princípe – ktorý autor by mohol odpovedať NIE? To, kým sme, sa prepisuje do toho, čo píšeme. Z vonkajšieho pohľadu by to však také jednoznačné nebolo – nevychádzam zo svojej puberty a ani puberta mojich detí predo mňa zatiaľ výzvy nekladie. Vidím tam však svoje tai chi a láskavé pochopenie pre to, že nič nie je čierno-biele.

Z akého miesta v sebe tvoríte?

Martina Heš: Z prožitých pocitů, emocí, zkušeností, okamžiků. Ze zvědavosti. Z potřeby dát do slov situace, které se mi dějí v životě nebo v představách. Když píšu, ujasňuju si věci v sobě, pomáhá mi to líp porozumět sobě i lidem okolo mě, vztahům, úhlům pohledu ostatních.

Eva Rybáková: mám to tak, že zrazu sa vo mne niečo otvorí a ja sadnem a píšem. Neviem pomenovať to miesto.

Helena Jakubčíková: Uff! Logická odpoveď by znela: písanie potrebuje srdce pre túžbu písať a myseľ pre usporiadanie písaného. Popravde, nerozmýšľam o písaní týmto spôsobom. Keď píšem, moja myseľ sa dostáva do iného stavu vedomia. Slová, celé vety prichádzajú samy od seba akoby ich niekto šepkal. A ja len zapisujem 🙂 a cítim ich.

Anna Ďarmati: Z toho najslobodnejšieho – v zmysle oslobodeného od všetkých životných rolí a stereotypov. Samozrejme do tej miery, ako som aktuálne schopná.

Objavili sa pri písaní vašich kníh časti, ktoré vo vás dokázali vyvolať silné emócie?

Martina Heš: Ano, to je pro mě krásná součást tvůrčího procesu. Přemýšlím i nad tím, jestli kdybych je jako autorka neprožívala při psaní, zda by je čtenář mohl prožívat při čtení.

Eva Rybáková: Ojoooj, a veľakrát (viete ako starostlivo som vyberala ukážku na čítanie, aby som sa nerozrevala? 🙂 ). Najväčšie boli pri spomienkach na moje detstvo, pri témach odpustenia, ale aj vtedy, keď malý človek príde a povie „Starká ľúbim Ťa až po strop” :). V tej chvíli len ďakujem, že mi bolo dopriate.

Helena Jakubčíková: Keď to, čo napíšem, vyvoláva vo mne aj opakovane silné emócie, viem, že som písala zo srdca, z hĺbky seba. Vtedy som s výsledkom spokojná :).

Anna Ďarmati: Pri Najväčšom želaní duše ani nie, mala som aj mám z príbehu takú pokojnú radosť. Pri novom, ktorý píšem, často plačem :).

Čomu vás naučili postavy, ktoré vystupujú vo vašej tvorbe?

Martina Heš: Nevím, jestli mě učí, ale rozhodně mi často něco připomínají, opakují. Třeba že odvaha neznamená nemít strach.

Eva Rybáková: Naučili ma nezapodievať sa malichernosťami, žiť TU a TERAZ, nehodnotiť, nesúdiť. A potvrdili mi, že najkrajšie príbehy píše život sám.

Helena Jakubčíková: Čo ma naučili? Alebo som ich naučila ja? Najmä nebáť sa nazrieť do seba, do svojej trinástej komnaty. Pustiť kostlivcov von a postaviť sa im čelom. Pri písaní Dvoch svetov som čelila strachom, ako bude prijatý práve najbližšími. Nechávala som ho prejsť cez seba a poznávala som, že keď cieľ podporím odhodlaním, skôr či neskôr sa objaví aj cesta k naplneniu cieľa.

Anna Ďarmati: Veta „To, čo chceš, nie je vždy to, čo potrebuješ.“ sa stáva medzi čitateľmi Želania „okrídlenou“ a občas ju povedia aj mne, takže toto sa asi mám naučiť prijať :).

Má písanie pre vás liečivý rozmer?

Martina Heš: Záleží, jaké téma zrovna zpracovávám. U Bistra u zlomenýho srdce bych řekla že ano.

Eva Rybáková: Absolútne. Písanie je láska. Pre mňa je to forma očisty a terapie v jednom. Lieči moje staré zranenia a verím, že rovnako bude pôsobiť aj na čitateľov. Hlavne vtedy, ak sa v mojich písmenkách spoznajú a zistia, že v tom nie sú sami.

Helena Jakubčíková: Myslím, že som to naznačila už pri predchádzajúcich odpovediach. Má, najmä ak do deja, do postáv vkladáte samého seba.

Anna Ďarmati:  Liečivý by som to nenazvala, ale blahodarný určite.

V čom by ste si želali autorsky, a aj v  živote ešte „dorásť“?

Martina Heš: Do dalších levelů pokory a empatie.

Eva Rybáková: Hm. Uchopiť lepšie  a detailnejšie zložité medziľudské a medzigeneračné vzťahy. A v živote? Dorásť do ešte väčšieho vnútorného pokoja a schopnosti žiť hlavne prítomný okamih.

Helena Jakubčíková: Rastieme celý život. Niekedy nevedome, niekedy si to aj všimneme. Vždy, keď si myslím, že už som všetko vyriešila, tak sa niečo objaví. Rast je úloha na celý život.

Keď toto zúžim na autorský rast, tak mojou túžbou je zanechať v srdciach čitateľov stopu, že život, akokoľvek ťažký, je hodný žitia. Či už tento odkaz nájdu v Dvoch svetoch alebo aj v inej tvorbe, želám si dorásť do úrovne jemného podporovateľa či našepkávača v strastiach i radostiach, ktorým čelia v svojich svetoch.

Anna Ďarmati: Želala by som si dorásť aj remeselne, zlepšovať sa v písaní. Autorsky asi do toho sebavedomia, o ktorom sme hovorili na čítaní. A v živote – ak ostaneme pri knihách, chcela by som dorásť do toho, že budú známe a vyhľadávané.

Aké literárne dedičstvo by ste chceli, aby putovalo ďalej s čitateľmi?

Martina Heš: Každý čtenář je jiný, každý si z mých knížek odnese něco jiného a to se mi líbí, tak bych si to přála i nadále.

Eva Rybáková: Neviem či to je literárne dedičstvo… ale, chcela by som, aby s čitateľmi putoval pocit, že vek je len číslo. Nie je to stopka, ale priepustka k slobode. Že byť „Starkou po svojom” znamená byť hlavne majákom pre svoje deti a vnúčatá, nie kontrolórom. Želám si, aby sa v rodinách ukotvila myšlienka, že láska sa nemeria pravidlami, ale prijatím. A aby si starí rodičia uvedomili, že láska k vnúčatám je úplne iná láska.

Helena Jakubčíková: Neviem, či je to literárne dedičstvo, ale vlastne je témou mnohých diel. Aj v najväčšej núdzi je zrnko nádeje, priestor pre radosť a smiech, pre lásku a človečenstvo. Lebo život je láska a láska je život.

Anna Ďarmati: Láskavosť k sebe a k druhým. V tomto poradí :).

Predstavte si na moment, že sedíte v strede kruhu a máte možnosť opýtať sa svojich minulých ja na rady, ktoré by sa nikdy nemali vytratiť z vášho príbehu ako kľúčové spomienky. Ako by zneli?

Martina Heš: Doufám, že moje minulá já by mi neradili. Jen by mě povzbudili, ujistili, že všechno je, jak má být, obejmuli by mě a stáli při mně.

Eva Rybáková  Všetky moje mladšie Ja by mi povedali toto:

„Evička! Neber všetko tak smrteľne vážne! Dôveruj životu, aj keď veci nejdú podľa Tvojho plánu, ale HLAVNE – nezabúdaj na svoju vlastnú hodnotu, nečakaj na povolenie od iných a dožič si radostnú hravosť v každom veku.“

Helena Jakubčíková: Z času na čas sa začítam do zápiskov, ktoré si píšem už mnohé roky. A nachádzam v nich prekvapujúce otázky i odpovede. Hlavný odkaz môjho minulého ja je stále konzistentný: „Pamätaj si, nevzdávaj sa. Odpovede poznáš, len si potrebuješ spomenúť.“

Anna Ďarmati:  „Leť vysoko aj za cenu pádu.“

Zostaňme ešte v predstave kruhu, avšak teraz by vám chcelo odovzdať osobnú múdrosť vaše budúce ja. Čo by vám odkázalo?

Martina Heš: Moje odpověď je stejná jako u předchozí otázky. Doufám, že ani moje budoucí já by mi neradili.

Eva Rybáková: Sedí vo svojom obľúbenom zelenom kresle so šálkou bylinkového čaju a len sa usmieva. Tak, ako to len ona vie. V tom úsmeve je všetko. Napríklad aj toto:

„Dýchaj, všetko je presne tak, ako má byť. Tvoja cesta má zmysel a tvoje slová sú liečivé.“

Helena Jakubčíková: Zostaň verná svojej intuícii, svojim snom. Počúvaj ten jemný hlas, ktorý tak často prekrikuje hlučná myseľ. Neboj sa ísť za tým, k čomu ťa volá tvoje srdce. Stavajú sa ti do cesty prekážky? Nevadí. Aj ony sú súčasťou tvojej cesty a dorastania do seba. Viem, že ich zvládneš.

Anna Ďarmati: „Žiar a neboj sa byť príliš.“

V akých témach alebo oblastiach ste si boli navzájom inšpiráciou?

Martina Heš: Anička, Eva i Hela mě inspirují tím, že tvoří ze srdce a (v Evině případě doslova) „po svojom“. Ať je to tak i nadále a děkuju za autorské čtyřčtení, na které nezapomenu.

Eva Rybáková: Ženy boli vždy silné a múdre a vždy sa budú podporovať. Presne to nás učí aj naša mentorka a zakladateľka projektu Spisovatelské cappuccino Martina Heš Hudečková.

Pre mňa bolo inšpiratívne sledovať, ako každá z nás pridala do nášho kruhu svoj nezameniteľný odtlačok autenticity. Dokázali sme sa počúvať, rešpektovať, neposudzovať a nakoniec odpovedať na otázky bez zaváhania.

Zo štyroch rôznych príbehov sme vytvorili dokonalý podvečer plný pohody, smiechu a pravej ženskej vzájomnosti. Bolo tam všetko. Mon a jej príbehy rozchádzania, Dva svety, z ktorých každý má svoj vlastný príbeh, Starká po svojom a ešte aj Najväčšie želanie duše.

Helena Jakubčíková: Martinu, Evku a Aničku som spoznala najskôr prostredníctvom on-line sveta v Spisovatelském cappuccinu s Martinou Heš. Mala som za sebou skúsenosť s kurzom písania a bola som zvedavá, ako to môže byť inak. Môže a som vďačná, že Martina poskytuje inšpiratívny priestor, toleranciu, nepoučky, nenávody a svoje láskavé srdce. Môžem povedať, že Dva svety by dnes neboli na ceste vydania do knižnej podoby. Ďakujem Martina za všetko. Šperkuješ texty, ale aj naše spisovateľské srdcia obdivuhodne. Nuž a tvoja Mon z Bistra u zlomenýho srdce zanechala vo mne hlbokú stopu.

Evičkina Starká po svojom mi spočiatku narušovala niektoré moje predstavy o vzťahu k vnúčatám, hoci starkou vôbec nie som. Prekvapujúco jej slová neskôr začali rezonovať s mojím dospelým ja a tým dieťaťom, ktorým som kedysi bola. Inšpiruje ma jej neha a ochota meniť zažité stereotypy. A odvaha vyjsť s nimi do rozbúrených vĺn dnešného sveta.

Anička je pre mňa vzor odhodlania, pevnej vôle, jasnej mysle. Jej písanie nielen pre deti a tínedžerov je ako pohladenie duše. Dokáže rozvlniť emócie jemným, ale rozhodným dotykom. V neposlednom rade s radosťou oceňujem Aničkine vhľady a nezištnú pomoc, keď si vzájomne zdieľame svoju spisovateľskú tvorbu alebo problémy, ktorým čelíme.

Nepoučovanie, láskavosť, jemnosť, vedenie, srdcia počúvajúce a rozdávajúce – takto by som to zhrnula, dievčatá. 🙂

Anna Ďarmati: V pravdivosti a v odvahe ísť s kožou na trh.

Autorské čítanie bolo mojou úplne prvou skúsenosťou. A nosím si ho so sebou aj v pocite, keď sa dívam sama na otázku, ktorý „kruh“ v sebe prekročiť, s dôverou v existenciu nového. Pri tejto úvahe som bola v parku Jama. Bosá, „krúžila“ som so zápisníkom v ruke. Na túto otázku som dostala vzápätí aj odpoveď, keď som na niekoľko minút zamyslene stála a podišiel ku mne muž s otázkou: „Mohli by ste sa presunúť do druhého kruhu, aby som mohol pustiť závlahu?“

Občas zostávame na miestach, ktoré sú dôverne známe. No nevidíme už, že vysychajúce. Ten „druhý kruh“ bol zrazu metaforou o tom, ako neklásť odpor novému, keď chce život pre vás niečo celkom iné, než ste pôvodne zamýšľali vy. Tráva v novom kruhu bola o poznanie mäkšia a dotyk so zemou prirodzenejší, uvoľnenejší. Tentokrát som stála v strede. Poklad okamihu bol ukrytý v múdrosti konať a neanalyzovať. V prekročení vlastnej definície seba a znovuzrodenia na mieste, kde som predpokladala, že sa spálim, no prišlo hrejivé teplo a pocit „tu mi je lepšie, tu mám stáť.“

Keď som si pár dní dozadu prehrávala momenty z podujatia, usmievala som sa, pretože som sa ocitla na malú chvíľu v rozprávke Princ a večernice spolu so slovami: „Měj stále slunce za zády.“

„Ak hovoríme iba jazykom ega, život k nám nemôže prehovárať a my prídeme o krásnu správu.“

Tulku Lobsang Rinpoche