„Musíme sa rozpamätať na náš posvätný účel. To však znamená, že budeme musieť urobiť veľké zmeny v našich životoch. Nemôžeme očakávať, že budeme pokračovať rovnakým spôsobom a súčasne urobíme kvantový skok.“
Marcela Lobos
Pochopiť svoje miesto na Zemi a spoznať svoje korene. Len porozumieť, kým v skutočnosti je. To bolo Adiným cieľom cesty, ktorá sa kľukatila tak závratne, až to prestávalo dávať zmysel. Ako píše autorka Akwaeke Emezi – pravdu niekedy spoznáme tak, že nás na chvíľu zomelie. „Ak niečo rozbijete a chcete to zlepiť, musíte si najprv dôkladne prezrieť, ako k sebe pasujú jednotlivé črepiny. Rovnako to bolo aj s Adou. Bola ako otázka zahalená vo výdychu: Ako prežiť, keď vám do tela umiestnia boha?“ Ada vo svojom živote túto rozpoltenosť nesmierne cítila, podmieňovalo to jej vnímanie reality, ktoré malo mnoho podôb. Ak by sa ohliadla do svojej minulosti, zazrela by niekoľko svojich verzií. Duchovia, ktorí obývali jej telo, nemohli dovoliť premostenie medzi ňou a jej minulými ja. Bolo by to príliš bolestné pre jej dušu a srdce. Mohla by prepadnúť šialenstvu…
„Toto telo mi bolo domovom po mnoho životov. Mnoho mojich životov sa odohralo ešte predtým, než ma do tohto tela vložili. Prežijem mnoho životov, až ma z neho vyjmú.“
Ada bola pre svojich rodičov – Saachi a Saula – darom z nebies. Dieťaťom, ktoré si vymodlili. Počas prvých desiatich rokov mala Ada neustále nočné mory, sny, ktoré ju desili a zaháňali k rodičom do postele.
„Ľudia sa často modlia a zabúdajú, čoho sú ich ústa schopné, zabúdajú, že im naslúchajú všetky uši, že si to bohovia môžu vziať osobne, keď na nich nasmerujú svoje túžby.“
Postupom času sa začalo ukazovať, že duša Ady nie je jediná, ktorá obýva jej telo. V úvahách duchov sa niesla otázka, aká by bola Ada bez nich, čo keby sa v nej neprebudili? Ako postupne rástla, objavovali sa u nej problémy s hnevom, ktoré eskalovali do neutíchajúceho náreku. Saachi si až o pár rokov neskôr uvedomila, že nech by sa akokoľvek postavila k starostlivosti o ňu, stále si bude vyčítať, že toho robí málo.
„Saachi to nemala jednoduché. Vyvolené ženy už to tak mávajú, len sa opýtajte ktorejkoľvek matky, v ktorej lone vyrástol boh a ona ho potom vypľula do divočiny menom svet.“
Saachi po narodení svojej druhej dcéry Añuli ochorela. Objavili sa u nej úzkosti, lomcoval ňou strach i plač, až sa nemohla nadýchnuť. Postupne sa topila vo svojich pocitoch, neskôr na ňu doľahla aj depresia. Keď sa rozhodla odísť od Saula do Londýna, dúfala, že sa jej podarí nájsť miesto, kam by sa mohli všetci presťahovať. Po Saachinom odchode sa Ada začala čoraz viac uzatvárať do seba – bližšie k duchom. Jej vnútrom sa rozliehal smútok a plač.
„Nemala zostať sama, za žiadnych okolností.“
Modlila sa za návrat matky. Prosila. Plakala tak silne – do vyčerpania, až na ňu doľahol spánok. Duchovia sa v jej záujme snažili vyrásť a zosilnieť, aby vo svojej osamelosti neustrnula. Ponárala sa čoraz viac do kníh, čím inštinktívne stavala hradbu medzi sebou a svetom.
„Postupne sme zisťovali, že keď máte telo, stávate sa oltárom, živou obeťou i nožom zároveň. Občas bohov zaujíma iba to, čo asi urobíte.“
Ada už ako malá začala so sebapoškodzovaním. Ubližovala si. Vo svojom denníku nadobudli jej duchovia konkrétne mená. Pomenovala ich Dym a Tieň.
„Po tom, čo nás Ada behom tohto druhého zrodenia pomenovala, sme k nej mali ešte bližšie. U bytostí, ako sme my, to nie je obvyklé – naši sestrobratia väčšinou k telám, ktorými prechádzajú, pociťujú iba drobnú náklonnosť, alebo ani to nie. Ada pre nás nemala znamenať nič viac než pešiaka, súbor kostí, krvi a svalov, zbraň proti svojej matke.“
Keď odišla na vysokú školu, jej život sa potreboval odvíjať novým spôsobom. Neskôr sa však začala obmedzovať v jedle. Chcela ovládnuť svoje telo, keď s mysľou to nedokázala…
„Svet v mojej hlave je omnoho skutočnejší než svet mimo nej – čo možno plne zodpovedá definícii šialenstva, keď nad tým tak premýšľam.“
Po nahromadených rokoch sa objavili problémy s jej manželom Ewanom. Stal sa jej bohom, nie však v pozitívnom slova zmysle. S Ewanom sa spoznala vo Virginii. V tom období sa u nej zrodil ďalší duch, ktorého pomenovala Vincent. Bola preňho typická miernosť a poddajnosť. Ada postupne začala vyhľadávať informácie o poruchách osobnosti. Potrebovala odôvodnenie, či skôr vysvetlenie, ktoré by jej dávalo zmysel. Študovala zoznamy diagnostických kritérií a príznaky ako porucha identity, sebadeštruktívna impulzívnosť, emocionálna nestabilita a výkyvy nálad, sebapoškodzovanie a opakované suicidálne jednanie.
„Ebe onye dara, ka chi ya kwaturu ya. – Človek spadne tam, kde ho zrazí k zemi jeho strážny anjel.“
Keď jej duchovia dovolili chodiť na terapie, jej sedenia sprevádzala nesmierna snaha pôsobiť pokojne. Žiadne volanie o pomoc nebude – tak zneli slová ducha Asughary, ktorá sa snažila počas jej sedení zabrániť tomu, aby sa terapeutka dozvedela viac o duchoch, ktorí ňou zmietali.
„Takto som nás všetkých udržiavala v bezpečí – pred doktormi a diagnózami a liekmi, ktorými by Adu bezpochyby nadopovali, keby dostali šancu nahliadnuť do jej mysle.“
„Dobré knihy neprezradia všetky svoje tajomstvá naraz.“ Plne súhlasím s týmto výrokom Stephena Kinga. Akwaeke Emezi unikátnym spôsobom prerozprávala príbeh náročného dospievania dievčaťa menom Ada. Z pohľadu duchov – ktorí osídľovali jej dušu a objavovali sa zväčša keď ich potrebovala, alebo im to dovolila. Veľakrát sa vo svojom živote musela stiahnuť do seba a nechať prehovárať ich. Adine detstvo, podmienené ťaživými skúsenosťami, si pýtalo príliš veľkú daň v jej dospelom veku. Prehovárali k nej tiene minulosti a o slovo sa začali hlásiť prežitky, ktoré navždy mali zostať uzamknuté. Sebapoškodzovanie, terapie, psychiatria, odmietanie vlastného tela. Aj to bolo súčasťou jej príbehu. Tak, ako aj promiskuitné vzťahy, ktoré sa prepletali jej životom. Akwaeke Emezi stvárnila vo svojom debutovom diele boj o život v zmysle budovania vlastnej identity. Vychádzala z mytológie nigérijského kmeňa Igbo, a taktiež zo svojich skúseností. Čiastočne autobiografické rozprávanie poodhaľuje pohľad na duševné ochorenie. Prečo by ste sa mali rozhodnúť prečítať si túto knihu? Mnohokrát ste možno mali vo svojom živote príležitosť stretnúť človeka, ktorý navonok pôsobil šťastne, no vo vnútri ním zmietali vlastní démoni. Nevedeli ste však o tom. Nepadol ani náznak, že by v človeku eskalovala neutíchajúca ťarcha. Keď duša bolí, nevidno to. Cítiť vlastné emócie niekedy trhá na kusy. V mysli sa mi v tejto chvíli objavili slová Brucea Marshalla: „Človek spoznáva ľudí práve tak podľa toho, o čom hovoria, ako aj podľa toho, o čom nehovoria nič.“ Možno vám táto kniha neprinesie pocity šťastia a ľahkosti pri čítaní, čo vám však prinesie určite, bude porozumenie príbehu človeka a jeho okolností vnútorného zápasu. Akwaeke Emezi svojím dielom vo mne zanechala hlboký pocit súcitu. Každý z nás vo svojom svete s niečím zvádza alebo zvádzal boj. Nie všetky ale možno vyhrať. Niekedy, to najstatočnejšie čo môžeme urobiť, je dovoliť si prijať skutočnosť takú, aká naozaj je. Prijať minulosť a skúsiť sa otvoriť budúcnosti. Možno nebude v sebe spájať všetky farby dúhy, a nebude posypaná trblietavým prachom šťastia, bude však vaša. Jazvy sa zacelia. A vy si jedného dňa možno poviete: „I tak to za to stálo…“
„Tam niekde v tebe, tam je kľud a svätyňa, v ktorej môžeš nájsť kedykoľvek útočisko a byť sám sebou.“
Hermann Hesse
Vydavateľstvo: Host
Rok vydania: 2020
Počet strán: 229
Rozmer: 135×205 mm
ISBN: 978-80-275-0294-3
Kniha dostupná na: Zřídlo – Akwaeke Emezi | Nakladatelství Host (hostbrno.cz)
Emezi, A. 2020. Zřídlo. Brno: Host, 2020. 229 s. ISBN 978-80-275-0294-3.
Add Comment