„Nikto nie je zbytočný na svete, kto uľahčuje bremeno niekomu inému.“

Charles Dickens

 

 

 

Spočiatku som chcela PhDr. Jozefa Ďanovského predstaviť nielen ako začínajúceho autora, ale najmä ako klinického psychológa, dopravného psychológa, psychoterapeuta, ktorý sa vo svojej dlhoročnej praxi venuje aj Tréningu pamäti a pozornosti programom CogniPlus (viac o programe na: Tréningový program CogniPlus | Test pozornosti | Test pamäti). V tom momente mi ale zazneli v hlave slová Leigh Bardugo – „Srdce je ako šíp. Treba ho namieriť, ak má trafiť cieľ.“ Vďaka nim, ku mne prišlo jedno zásadné uvedomenie.

 

Viac, než moje úvodné slová, je dôležitá hĺbka a výpovedná hodnota tých, o ktoré sa s ľuďmi delí priamo PhDr. Jozef Ďanovský.

Väčšina z nás si podvedome predstavuje svoj život ako knihu, v ktorej by mali kapitoly na seba logicky nadväzovať a konflikty by sa mali včas vyriešiť. Túžime po jasných záveroch. Chceme veriť, že raz príde deň, kedy za svojím trápením, úzkosťou alebo starými traumami napíšeme hrubú bodku a definitívne ich necháme za sebou.

Skutočnosť v terapeutickom kresle je však iná – a paradoxne oveľa nádejnejšia. Uzdravenie duše totiž málokedy pripomína klasický príbeh s veľkolepým finále. Pripomína skôr bodkočiarku. Je to ten vzácny moment, kedy sa autor mohol rozhodnúť vetu ukončiť, ale neurobil to. Rozhodol sa, že po krátkom nádychu bude jeho príbeh pokračovať ďalej.

Keď sme pripravovali našu knihu príbehov, zámerne sme nehľadali „dokonalé konce“. Hľadali sme momenty, kedy sa bolesť začala meniť na skúsenosť. Tieto príbehy nekončia bodkou preto, lebo duševné zdravie nie je cieľová stanica, kde vystúpite a máte „hotovo“. Je to živý proces. Je to schopnosť vstať aj po tom, čo ste si mysleli, že táto kapitola vás už definitívne zlomila.

Mnoho ľudí váha s vyhľadaním pomoci, pretože majú pocit, že ich príbeh je príliš rozbitý na to, aby sa dal ešte nejako zmysluplne dopísať. Čakajú na zázrak, ktorý vymaže predchádzajúce strany. My sa im však snažíme ukázať, že tie najsilnejšie texty sú tie, ktoré sú poznačené opravami, preškrtnutými vetami a rozmazaným atramentom od sĺz. Práve tie sú tie najskutočnejšie.

Kniha, ktorú držíte v rukách (alebo o ktorej práve čítate), je oslavou neukončených ciest. Je svedectvom o tom, že aj keď sa kapitola o strate, vyhorení či strachu zdá nekonečná, v skutočnosti je to len príprava na ďalšiu stranu. Bodka na konci papiera je len technická záležitosť. Skutočný život našich pacientov pokračuje v každom novom ráne, v každom vedomom nádychu a v každej ďalšej vete, ktorú sa rozhodli napísať inak než doteraz.

Ak sa práve teraz nachádzate v pasáži, ktorá nedáva zmysel, pamätajte: ešte nie je koniec. Vaša bolesť nie je bodkou za vaším životom. Je to len čiarka, po ktorej prichádza priestor pre niečo nové. Dovoľte si pokračovať v písaní. Možno nie dokonale, ale autenticky a s vierou, že váš príbeh má zmysel v každom jednom riadku.

V psychologickej praxi sa často stretávame s momentom, kedy sú slová príliš ťažké na to, aby boli vyslovené nahlas. Emócie, ktoré v sebe nosíme – či už je to hlboký smútok, ochromujúca úzkosť alebo potlačený hnev – môžu v našom vnútri vytvárať neprehľadný chaos. Jedným z najmocnejších a pritom najdostupnejších nástrojov, ako tento chaos upratať, je terapeutické písanie.

Terapeutické písanie nemá nič spoločné s literárnym nadaním či pravopisom. Je to proces „vylievania“ vnútra na papier, ktorý má vedecky podložené priaznivé účinky na naše duševné zdravie. Keď vezmeme do ruky pero, nútime náš mozog spomaliť. Myšlienky, ktoré predtým nekontrolovane vírili v hlave, zrazu dostávajú jasné kontúry a štruktúru. Tento moment premeny abstraktného trápenia na konkrétne vety je kľúčový – v psychológii ho nazývame externalizácia. Problém už nie je „vo mne“, ale leží na papieri predo mnou. Tým získavame potrebný odstup a nadhľad, ktorý nám v akútnych chvíľach krízy tak veľmi chýba.

Práve táto liečivá moc príbehov nás inšpirovala k vydaniu knihy Drozd, ktorý spieval v tme. Príbehy, ktoré v nej nájdete, nie sú len svedectvom o trápení, ale predovšetkým o procese transformácie. Kniha nám ukazuje, že hoci je každý príbeh jedinečný, bolesť aj nádej majú univerzálny jazyk.

Písanie lieči, pretože papier je trpezlivý a bezpečný priestor. Nehodnotí, nekritizuje a neprerušuje. Znesie aj tie najtemnejšie myšlienky, ktoré by sme sa báli povedať aj tým najbližším. Ak cítite, že vás vaše vnútro ťaží, skúste začať jednoducho. Vezmite si čistý list a napíšte prvú vetu o tom, ako sa práve cítite. Možno zistíte, že s každým ďalším riadkom sa vám dýcha o niečo ľahšie.

Kniha je pozvánkou do tohto sveta úprimnosti. Veríme, že pri jej čítaní nájdete nielen pochopenie pre príbehy iných, ale možno aj odvahu začať písať ten svoj – nový a slobodnejší.

  • Vo svojom knižnom debute – Drozd, ktorý spieval v tme, sa dotýkate viacerých tém skrz hlavných protagonistov príbehu. Jednou z nich je aj otázka bolesti a nádeje. Ako vnímate nádej Vy, z pohľadu klinického psychológa a psychoterapeuta v procese práce s klientmi? A akú úlohu zohráva vo Vašom osobnom živote?

Pre mňa je nádej kľúčová na ceste k uzdraveniu klienta. Keď sa klient skontaktuje so svojou nádejou, viem, že sme na dobrej ceste a pokročili sme dobrým smerom. V procese terapie je dôležitá nádej oboch protagonistov. Teda na mojej strane ako terapeuta je podstatné zostať v nádeji, že klientovi bude raz lepšie. Klient môže vidieť, hoci možno ešte v tej chvíli nádej nepociťuje, že ja mu verím a mám nádej v zlepšenie. V osobnom živote je pre mňa nádej rovnako dôležitá ako pri práci s klientmi. Zažil som si momenty, kedy som mal malú nádej a viem aké to bolo ťažké. Snažím sa byť v kontakte so svojou nádejou aj v ťažších chvíľach svojho života, pomáha mi to ich lepšie zvládnuť.

 

  • Názov knihy, ako aj jednotlivé úlomky zo života postáv v príbehu, som si spojila so symbolikou drozda ako totemového zvieraťa: jasná komunikácia, vytrvalosť, múdrosť nových začiatkov, premena strachu na osobnú silu. Drozd je predstaviteľom prebudenia, vnútorných síl a schopnosti vyjadriť svoje pravé ja. Vnímam správne, ak poviem, že Vaša kniha v sebe prepája odhodlanie k úprimnosti a odvahe dať priestor hlasu duše?

Zo symboliky, ktorú ste uviedli, mi je blízka práve vytrvalosť. S tou sa mi spája aj písanie kníh, ako aj práca na pravom Ja, spoznávanie True Self.  Pravé Ja je niečo, nad čím rozmýšľam už dlhšiu dobu. Dostať sa k bližšie ku svojej autenticite je jedna z mojich hlavných tém nad ktorými často uvažujem.  Premeniť strach  na osobnú silu môže byť tým hlasom duše. C.G. Jung opisoval, že kde je strach, tam je možná zaujímavá cesta do svojho vnútra.

 

  • Svoju knihu opisujete slovami, že ide o: „Obyčajné príbehy, obyčajných ľudí, ktorí sa snažia žiť svoje životy, ako najlepšie vedia.“ Vychádzali ste pri voľbe realistických postáv z poznatkov z praxe?

Áno i nie. Za tie roky terapeutickej praxe som mal možnosť počuť veľa rozličných a zaujímavých príbehov, ktoré mi boli určite veľkou inšpiráciou. Konkrétne v tejto knihe nie je ani jedna z tých postáv z reálneho života, no v každej postave je realistická časť niektorého príbehu či už osobného, alebo počutého od rôznych ľudí. Netýka sa to len klientov. V príbehoch, ktoré píšem, kladiem veľký dôraz na to, aby sa zachovala diskrétnosť klientov. Nepíšem kazuisticky, teda si vyberiem príbeh klienta a ho len opíšem. Píšem skôr intuitívne, niečo ma v niektorom príbehu zaujme a vyberiem si z príbehu čo ma oslovilo a potom ho dotváram imaginatívne.

 

  • Páči sa mi Vaše prirovnanie, ktoré si dovolím parafrázovať: „Uzdravenie z náročných chvíľ je ako bodkočiarka v príbehu.“ Koľko osobných bodkočiarok sa potrebuje spojiť v živote psychoterapeuta k tomu, aby dokázal tvoriť most vo svete iného človeka?

Myslím, že je potrebné nekonečné množstvo bodkočiarok. Nie vždy sa v terapii podarí tvoriť most vo svete iného človeka. Občas sa stane, že sa urobí v procese iba bodka, alebo otáznik, či výkričník –  a je to škoda. Pamätať na bodkočiarky je pre mňa dôležité. Ony môžu byť tým mostom, a nie zatvorenými dverami ako to môže byť v prípade bodky, či výkričníka.

 

  • Je terapeutické písanie súčasťou aj Vašej každodennosti?

Písal som aj každodenne. Teraz píšem viackrát do týždňa. Je to pre mňa, ako už vyplýva z názvu, terapeutické.

 

  • Ako vnímate dôležitosť prepojenia literatúry a psychológie pre duševné prežívanie človeka?

Veľmi rád čítam. A v mnohých dielach autorov som videl prepojenie literatúry a psychológie. V niektorých dielach boli príbehy postáv tak dobre opísané, že mali na mňa terapeutický efekt. Poznanie duše, čo je samozrejme jedným z cieľov psychológie, je zase si myslím nápomocné pri písaní diel v literatúre. Myslím si, že mnohí skvelí autori mali zároveň dobré poznanie duše, a preto sa im vydarili diela, aké napísali.

  • Mali ste pri písaní svoj autorský rituál, ktorým ste sa nechali viesť pri tvorbe? Čomu ste sa naučili o sebe práve vďaka písaniu?

Mne sa najlepšie píše ráno. Keď sa mi podarí nechať si hodinu až hodinu a pol pre seba. Počas ticha, najlepšie keď ani neviem dopredu, čo idem napísať. Len začať písať a mať svoj pokoj. Vtedy prichádzajú prvé vety. Vďaka písaniu som sa naučil, že je dobré si zohľadňovať v sebe čo sa deje vo vnútri . Môže to mať terapeutický efekt. Tak isto mi to pomohlo nezameriavať sa iba na cieľ, ale aj na cestu. Pri písaní som nemal jasno, ako dej a postavy dopadnú. A zistil som, že to vôbec nevadí…

 

  • Veľmi ma oslovila jedna z Vašich myšlienok, ktorá je venovaná knihám. Znela: „Človeku môže byť v živote užitočné, ak má v sebe dáky obraz múdreho starca,  s ktorým sa vie  stotožniť, alebo inšpirovať, či podporiť. Mne sa tým múdrym starcom z oblasti psychológie a psychoterapie stal práve Yalom.“ Sú vo Vašom živote prítomní aj iní knižní radcovia, ktorých pohľady alebo spôsoby uvažovania sú Vám blízke?

Určite sú. Pre mňa sú ďalšími múdrymi spisovateľmi  Haruki Murakami, Hermann Hesse, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Lev Nikolajevič Tolstoj, Chalíl Džibrán, Anthony de Mello, Beat generation, kresťanskí mystici, ako Terézia z Ávily, Ján z Kríža a mnoho iných. Asi by som vedel napísať veľa mien.

 

  • Ocitli sa medzi nimi i tie, vďaka ktorým ste dokázali uviesť v dialóg osobné skúsenosti a prežitky?

Áno. Na Irvinovi Yalomovi sa mi páčilo, aký dokázal byť osobný. Haruki Murakami dokázal byť magicko-realistický. Hermann Hesse, Chalíl Ďzibrán a Anthony de Mello ma upútali v rámci spirituálnej roviny. Na mystikoch som oceňoval, ako dokázali opísať to Božie…

 

  • Ak by ste mali práve teraz zobrať do rúk čistý list a začať písať knihu s názvom – Múdrosť môjho bytia, aká by bola Vaša prvá veta?

Múdrosť je to, čo poriadne nepoznám a chcel by som to viac spoznať.

 

  • Čo by ste si želali, aby si čitatelia odniesli do svojho osobného života?

Aby sa na svoj život nepozerali iba ako na stav, ktorý nemusí byť vždy podľa chuti, ale skôr ako na proces, ktorý môže niekam viesť. A tá cesta, hoci miestami hrboľatá, môže mať svoju hodnotu a transformovať to ťažšie do osobného zmyslu.

 

 

 

„Cnosť, podobne ako silná a vytrvalá rastlina, zapustí korene všade tam, kde nájde ušľachtilú povahu a usilovnú dušu.“

Plutarchos